(Je to na kopci a vedie tam iba poľná cesta pre traktory.)
V sne nebolo nič tak ako naozaj. Malebné zákutia, príliš veľká koncentrácia budov na jednom mieste. Niektoré časti dreveníc boli zvonka vymazané hlinou a vybielené vápnom. Pripomínalo mi to skanzen. Trochu mi bolo ľúto, že si to nemôžem pofotiť, ale na druhej strane som vedel, že za chvíľu z autobusu vystúpim na zastávke v dedine a pešo sa tam vrátim.
Všetko, čo som v živote doteraz robil mi pripomína hru. Hral som sa na pioniera, na stredoškoláka, robotníka. Hral som sa na vojaka základnej služby aj na technológa po vojne. Tiež všetky povolania a zamestnania, ktoré som medzitým vyskúšal, boli často ako z neskutočného sna, alebo z klubového filmu. Podobne to bolo aj so záujmami. Bol som zapálený herec v divadelnej scénke na bojnickom zámku, karikaturista, profesionálny fotograf svadieb, maliar, spisovateľ, básnik, bloger, reportér. Chcel som si zažiť ako to chutí. Aké to je, byť tými postavami, robiť tie činnosti.
Teraz sa dostávam do stavu, kedy by som sa chcel (neviem, či natrvalo, alebo iba dočasne) zbaviť tých hier a nájsť v sebe to ozajstné. Preto sa pokúsim vrátiť do rodnej dediny, kde som prežil prvých 15 rokov života. Pohľadať po skoro 40-tich rokoch súvislosti, východiská, dôvody.
Lucia Nimcová, slovenská fotografka, ktorej fotky sa mi zdajú dosť zaujímavé, povedala v jednom videorozhovore, že má rada také fotky iných autorov, ktoré nechcú nikomu ukazovať. Doslova ich volá fotky z kúta hanby. Myslím, že tieto dve moje by tam mohli patriť:
1.mája 2015
Oriešok
Obrázky sú z jednej z posledných návštev Lazov pod Makytou pred začatím projektu.
Teraz som sa rozhodol chodiť na miesta môjho záujmu častejšie a systematicky ich fotografovať. Ku koncu roka 2018 by som projekt chcel ukončiť buď vydaním fotoknihy, alebo zorganizovaním výstavy.
1. návšteva 17.12.2017
Predpovedali premenlivé počasie. Keď som prechádzal autom po diaľnici okolo Bytče, bola dosť hustá hmla. Trochu som sa potešil. Na Lazoch by mohla byť inverzia. No čím viac som sa k nim približoval, tým viacej sa zhoršovalo počasie. Obloha jasná iba na niekoľkých málo miestach. Hrebeň Javorníkov v oblakoch. Pravdepodobne tam snežilo.
Ráno
Stúpal som po zasneženej poľnej ceste k prvej samote. Zrazu som v diaľke pred sebou zbadal troch jeleňov. Nikdy predtým som sa s jeleňom vo voľnej prírode nestretol. Nevedel som, ako sa mám zachovať. No kým som si vyfotil zo desať záberov, jelene prebehli asi 50 metrov predomnou do pásu kríkov a tam sa stratili.
Krásavec (Obrázok je nekvalitný. Bolo to ďaleko a ruky sa mi trochu triasli nielen od zimy)
Na samote stojí niekoľko neobývaných domov. Bolo čerstvo nasnežené a ani pri jednom z nich neboli žiadne stopy. Až kúsok vyššie mi poľnú cestu preťal vychodený chodníček. Vybral som sa po ňom ale opačným smerom - preč od domov. Držal sa na vrstevnici. Popri ňom boli natlčené palice podobne, ako sa značia v zime turistické chodníky. Najskôr som si myslel, že je to skratka do doliny, no chodník ani po kilometri neklesal. Dostal som sa do jedľovej hory. Sem sme chodievali s mamou na václavky. Stále tu rastú jedle - asi jediné miesto, ktoré vo svojom okolí poznám, kde je jedľový les. Už som sa chcel vrátiť, keď vychodený chodník zrazu skončil. Bolo to na mieste, kde zo zeme vytekala pitná voda z troch žliabkov. Všetko som si zdokumentoval a vyrazil som vyššie. Obloha sa na niektorých miestach začala trhať. Stále je ešte ráno - asi deväť hodín.
V protisvetle
Keď som sa dostal na hrebeň, zarazilo ma odparkované auto na zasneženej lúke. Pravdepodobne poľovníci. Mal som oblečené farebné oblečenie, no aj tak som sa radšej držal na voľne viditeľných miestach. Okľukou som sa vrátil k samote. Našiel som tam pod stromami zaparkovaný takýto poklad:
Hrdzavý veterán
Prešiel som v ten deň viacero samôt. Nafotil som cez tristo obrázkov. Tie, čo sú uverejnené tu, sú iba ilustračný výber. Nechcem si vystrieľať hneď všetky náboje.
Na čo som zatiaľ prišiel?
Samoty pomaly vymierajú. Z desiatich domov, kde kedysi bývali moji známi, sú trvale obývané tri.
Stále je tam pekne. Niektoré poľné cesty sa zmenili za roky na lúky, alebo na nepriechodné húštiny pichľavých kríkov. Veľa ľudí zomrelo. Nevedel som o tom a niektorí boli odo mňa aj mladší.
Najviac ma prekvapila volavka popolavá. Už som mal zbalený foťák, keď sa zrazu majestátne zodvihla z potoka predo mnou. Kým som sa spamätal, bola o sto metrov ďalej. Mám z nej vyfotenú iba vzďalujúcu sa siluetu.
Prvá návšteva ma potešila. Je tu dosť podnetov na pokračovanie.
