Na druhej strane nový foťák. Škoda ho nevyskúšať nad pásmom lesa. Ako funguje teleobjektív, ako polarizačný filter.
A rád by som zistil, kam až sa mi podarí vyštverať. Zabalím si okrem fotoaparátu vodu, čokoládu a nejaké euráče. (Môžem si na chate kúpiť polievku.)
A určite nesmiem zabudnúť nabitý mobil.
V mojom detstve sa dedinčania nechodili do hôr kochať. Chodili tam kvôli čučoriedkam, malinám, brusniciam alebo hríbom.
Nikto nezabíjal čas zbytočným lezením na nejaký kopec bez toho, aby si odtiaľ niečo nedoniesol domov. Niečo, čo sa dalo skonzumovať, alebo predať. Iba Česi chodili do hôr ako turisti. Dedinčania si z nich kvôli tomu robili srandu.
Niečo z toho zostalo dodnes. Keď som bol naposledy na Suchom, z deviatich ľudí, ktorých som stretol na vrchole boli piati Česi, traja Poliaci a iba jeden Slovák.
Veľa Čechov pozná slovenské hory lepšie, ako niektorí moji susedia z mesta. Tí dlhé roky žijú pod horami, ale hore nikdy neboli. Hovoria, že načo? Načo tam liezť, potiť sa, keď je také príjemné sedieť doma pri televízore, či na pive v záhradnej reštaurácii. Alebo radšej pokosia po stý raz trávnik pri dome.
No možno len nevedia o čo prichádzajú. Ako sa niekedy v dolinách ráno prevaľujú kúdoly hmly a ako je to vidieť iba z kopca. Ako je odtiaľ vidno na východe Tatry, či na severozápade Lysú horu. Netušia, aké kvety hore rastú, aké motýle lietajú. A hlavne netušia, aké je to dýchať horský vzduch, opáliť si tvár na horskom slnku a unaviť sa tak, že zabudneme na všetky bežné starosti.
A človeka trošku hreje aj hrdosť, že to predsa len dokázal. Že ešte nepatrí úplne do šrotu.
Keď sa k tomu pridá znesiteľné počasie a aj fotky nie sú úplne na zahodenie, je to bonus naviac.
Doma v počítači potom môžem objaviť, čo som pre únavu už nevnímal, čo som si nevšimol ale čo sa mi napriek tomu podarilo vyfotiť.
Predbežná trasa vytýčená. Môžem vykročiť.
Z parkoviska v Turčianskych Kľačanoch som vyšiel v piatok o pol desiatej. Počasie premenlivé, hlásili možnosť zrážok. Do batohu s foťákom som si pribalil aj pláštenku.
Až po chatu som stretol iba dvoch turistov a jedného cyklistu. Cez víkend tu býva hustejšia premávka.
Na chate držková polievka. Zatiaľ neprší, môžem ísť ďalej - smer sedlo pod Suchým.
V lese, kúsok nad chatou ma viackrát vyplašili malé hlodavce, ozlomkrky sa rútiace do svojich nor. Nestihol som ich vyfotiť. No jedného som zbadal, ako zmizol v diere pod skalou. Chvíľu som počkal, či sa neobjaví. Zvedavec nenechal na seba dlho čakať. Najskôr sa vystrčila hlava, potom na chvíľu aj celé telo. Stihol som urobiť iba tri obrázky, z ktorých dva sú nepoužiteľné. Aj tento je rozostrený.
Dostal som sa celkom ľahko až do sedla pod Suchým.
V žľaboch Malého Kriváňa zvyšky posledného snehu.
Bolo by zaujímavé, pozrieť si to zbližša. Ešte mám čas. Mal by som sa otočiť okolo tretej, aby som stihol prísť domov. Na večer mám lístok na koncert Laca Decziho.
Pri prechode cez bukový lesík leží pri chodníku ohlodaná takmer celá noha nejakého zvieraťa. Podľa kopýtka to vyzerá na laň alebo jeleňa. Už sa nikto nedozvie, či zdochla sama, alebo ju zabili vlci.
Až doma v počítači vidím, že nedokážem udržať dlhšie časy. Obrázky sú rozostrené. Budem si musieť brávať so sebou statív.
Čaká ma dlhé plynulé stúpanie do sedla Priehyb. Počasie sa mení. Chvíľami svieti slnko, Chvíľami sa mračí, ako keby malo začať pršať.
Okolo poletuje niekoľko druhov malých motýľov. Podarí sa mi vyfotiť iba jedného väčšieho. Mal by to byť hájovník prvosienkový - Hamearis lucina
Keď sa dostanem na hrebeň, je pred treťou. Už idem päť a pol hodiny. Mal by som sa otočiť, ale odtiaľto je podľa ráscestníka na vrchol Malého Kriváňa už iba štyridsaťpäť minút. Neviem, či sa sem ešte niekedy dostanem. Rozhodnutie je jasné. Idem na vrchol a naspäť sa budem musieť poponáhľať. Už dlho som sa necítil tak dobre. Nie som unavený a nemám ani kŕče v stehnách, kvôli ktorým som často musel donedávna predčasne ukončiť vysokohorské túry.
Na skalách začínajú kvitnúť horce. Ešte chvíľu potrvá, kým sa im roztvoria zvončekové kvety. Čiastočne rozvinuté som našiel iba tieto dva.
Prechádzam ponad snehové pole.
Konečne o štvrtej na vrchole. Som tu ešte len druhý krát. Naposledy som tu bol s kamošom asi pred dvadsiatimi rokmi. Zamračilo sa, ale Rozsutce sú nasvietené ako na prehliadke.
Nakoniec som všetko stihol. Domov som prišiel o pol ôsmej - desať hodín od začiatku mojej túry. Koncert začal po deviatej a bol to podobne nezabudnuteľný zážitok ako môj vystup na Malý Fatranský Kriváň.
Všetky obrázky sa kliknutím zväčšia v novom okne.
