Treba ísť trochu bližšie.
Občas nám v tom bráni rozostavaná električková trať. Čo to bolo za "hlavu", ktorá vymyslela električky v týchto kopcoch.
Mesto je zblízka stále zaujímavejšie:
Dostávame sa do historického centra
Všade je plno detí. Chalani s pajesami a kipami na hlavách, dievky v sukniach a s punčocháčmi.
Stretáme ľudí rozličných náboženstiev.
Týchto dvoch, kráčajúcich oproti hrotom zabudovaným do cesty v jednosmernej ulici sa nám nepodarilo zaradiť ku žiadnej známej cirkvi alebo mníšskemu rádu.
Hroty v cestách sú priechodné iba z jednej strany. Sklopia sa a auto prejde cez ne bez problémov. Keby sme na ne vošli z nesprávnej strany, prepichnú nám kolesá.
Blížime sa okolo historických pamiatok z rímskych čias
až do samého stredu židovského sveta. Je ním najsvätejšie miesto pre Židov - Múr nárekov.
Náš sprievodca Tomáš nám pár dní predtým hovoril o ňom vtip.
Pýtal sa cudzinec, ako sa dostane k múru. Nevedel si spomenúť, ako sa to miesto volá, preto sa spýtal okoloidúcich:
" Kam chodia Židia najviac plakať? "
A okoloidúci mu povedali " Na ministerstvo financií? "
Prechádzame cez kontrolu. Tvoria ju dvaja vojaci, ktorí nám kontrolujú batožinu cez podobný prístroj, aký sa používa na letiskách. Každý musí vojsť cez bezpečnostný rám.
Aj keď nie som Žid, píšem na malý papierik prosbu k Bohu, ktorú vkladám do medzery medzi obrovskými kameňmi. V štrbinách je malých vtlačených papierikov so želaniami obrovské množstvo.
Dotýkam sa rukami múru. Nikdy v živote som si nepredstavoval, že sa sem dostanem.
