Z autobusu vystupujem okolo pol ôsmej ráno v dedinke Šútovo. Hneď pri autobusovej zastávke ma víta takýto skvost:
V dedine je možno vidieť zaujímavé zákutia
ale najdôležitejší je rázcestník s nadmorslou výškou
Opúšťam dedinu a vystupujem za zimou
Zatiaľ to nevyzerá, že sa budem za niekoľko hodín brodiť v snehu
Ale na končiaroch v hmle ho už vidno
Prechádzam bukovým lesom s čerstvo rozvinutými listami
S nadmorskou výškou však listov ubúda. Niekde sú ešte ukryté v pupeňoch.
Keď sa dostanem ešte vyššie, listy už skoro vôbec nevidieť
Objavujú sa prvé fľaky posledného snehu
Keď sa dostanem ešte vyššie, prekvapí ma sila nového života
Hore pri chate pod Chlebom som už naspäť v zime
Už mám za sebou takmer 1 000 výškových metrov
Mojim dnešným cieľom je vystúpiť na Veľký Fatranský Kriváň.
Počasie sa však náhle mení.
Hrebeň zakrýva hmla
Brodím sa hlbokým snehom, pomaly stúpam.
Keď sa už nedá vystúpiť vyššie, som na vrchole
Žiadnu horu som nikdy nepokoril. Neviem, kto takú vetu vymyslel. Lepšie je povedať: Bolo mi umožnené, napriek všetkému, dostať sa až na vrchol.
Niekedy stačí malá chybička, ktorá spustí chod udalostí s nepredstaviteľnými následkami.
Človek by mal mať v sebe pokoru a úctu. Hory si ju zaslúžia.
Budú tu ešte tisícročia po nás.
