A mohol som vyraziť.
Zaparkoval som na Štrbskom Plese a vybral sa na Popradské. Bolo už po druhej poobede, keď som sa dostal na prvú vyhliadku. Tu vidno, že na južných svahoch už takmer nie je sneh.
Na Vysokej to ale vyzerá úplne inak.
Aj môj chodník občas prerušilo snehové pole.
Koniec mája a v žľaboch snehu ako v strede zimy.
Niektorí skialpinisti si myslia, že majú desať životov. Tento mal ale iba šťastie.
Chodník bol niekde zasnežený, inde som sa dostal aj na suché kamene.
Obloha sa občas úplne vyčistila.
Kôprovský štít priblížený teleobjektívom.
Chata pri Popradskom plese.
Tu je nákres mojej dnešnej cesty. Chodník do sedla pod Ostrvou. Vyššie sa mi nechcelo. Cítil som únavu po nočnej a mal som aj málo času. Zistil som, že som si nezobral lampáš, tak som sa chcel vrátiť na parkovisko za svetla.
Oblaky a zapadajúce slnko tvarujú krajinu.
Keď idem miestami, kde je už tieň, citeľne sa ochladilo.
Niekedy aj rozpadajúce sa čiary po lietadlách dokážu vytvoriť zaujímavé štruktúry.
Parádna túra. Iba mi je smutno z atmosféry na Štrbskom plese. Ako by tam skapal pes. Nikde nikoho. Iba pár uzimených návštevníkov na terase reštaurácie. Aj na parkovisku už stálo iba moje auto.
Za chvíľu bude sedem hodín. Odbočujem na výjazde z diaľnice smerom ku Východnej. Pôvodne som chcel zastať hneď na odpočívadle, lenže odtiaľ mám väčšinu obrázkov Kriváňa. Tak som prešiel ešte asi kilometer ďalej a zastavil som pri poľnej ceste, ktorou som sa prešiel kúsok do poľa.
Všetky obrázky sa kliknutím zobrazia v lepšom rozlíšení v novom okne.
