Začal som robiť na Polypacku – bol to automat na ktorom sa plnilo mlieko do vrecúšok. Mojou úlohou bolo odoberať hotové vrecká, ktoré sa rýchlo hrnuli zo stroja, počítať ich a ukladať po dvadsať do prepraviek. Prasknuté alebo zle zvarené vrecká som odkladal do inej prepravky.
Často som sa v noci budil, ako počítam do dvadsať.
Mliečnych výrobkov, ktoré sme vyrábali, sme mohli v areáli závodu zjesť koľko sme chceli. Akurát sa nesmeli vynášať von.
Prvých pár dní som nič iné okrem miláčikov, jogurtov a mlieka nejedol až kým ma tak nezapieklo, že som si myslel, že na tomto svete končím.
Po robote som sa túlal po meste. Niekedy sám, niekedy viacerí. Bolo leto, tak sme pochodili Prahu krížom-krážom.
Jednu teplú mesačnú noc sme s niekoľkými spolužiakmi strávili aj na Vyšehrade. Vysvietenú nočnú Prahu s Hradčanmi v pozadí mám stále pred očami.
Spolužiaci po dvoch týždňoch odišli domov. Ja som nemal cez prázdniny žiadny iný program, tak som tam zostal robiť ešte viac ako mesiac až do začiatku školského roku.
Zoznámil som sa s Evou.
Brigádovala s nami aj časť jednej triedy dubnického gymnázia. Chodili do nej väčšinou iba dievky.
Posledný večer pred odchodom domov sedeli niektoré na izbe s našimi chalanmi. Nepoznal som ich, pretože robili v inej časti mliekárne a okrem toho som nikdy nebol príliš spoločenský.
Spolužiaci ma zavolali, tak som si prisadol.
Rozlievalo sa červené víno a ja som nemal pohárik. Zo srandy som spojil moje ruky do imaginárneho pohára. Dievča, ktoré víno rozlievalo mi priložilo okraj fľaše k dlaniam a víno mi do nich skutočne nalialo.
Bola to Eva.
Rozprávali sme sa spolu iba v ten večer, pretože na druhý deň skončila s ostatnými brigádu a odišla domov.
Po prázdninách sa sama v Dubnici ohlásila.
Bola mojim tretím dievčaťom.
Koncom septembra nastúpila na vysokú školu. Ja som bol vtedy maturant.
Bol som príliš nesmelý, ona mala veľa učenia a problémy s vážne chorým otcom. Prišla mi na pár hodín aj na stužkovú.
Stretli sme sa však v nesprávnom čase, preto náš vzťah nemal šancu sa rozvinúť.
Nevedel som, čo chcem. Stretávali sme sa iba občas a po asi trištvrte roku sme sa rozišli.
S odchodom spolužiakov z brigády sa zmenila aj moja robota.
Od pásu na konci linky odišiel pracovník na dovolenku, tak som tam tri týždne sťahoval kovovým hákom naskladané plné bedničky mlieka na plošinový vozík a odvážal som ich do veľkej miestnosti, ktorá slúžila ako chladnička.
Zarobil som toľko peňazí, koľko som v živote nikdy predtým pokope nevidel a prémie mi chodili ešte dva mesiace po začatí školského roka.
Pri robote som sa zoznámil aj s jedným mladým pražákom, ktorý mi v Prahe poukazoval miesta, ktoré by som vtedy v oficiálnych sprievodcoch nenašiel. Tak sme raz boli spolu na Kampe pri ilegálnom pomníku Johna Lenona.
Polícia vždy po určitom čase zatrela všetky maľby a nápisy na múre. Symbolický pomník stále stojí a stal sa jednou z pražských atrakcií.
V mliekarni mi na konci brigády ponúkli, aby som ku nim po skončení priemyslovky prišiel robiť. Bohvie, ako by sa môj život vyvíjal, keby som vtedy tú ponuku využil.
Ked začali moje deti chodiť na stredné školy, išiel som s nimi a so ženou do Prahy na desať dní. Poukazoval som im všetko, čo som poznal. Od Václavského námestia cez Staromestské s orlojom,
Židovskú štvrť so starobilým cintorínom a synagógami, Karlov most, Čertovku
a Lenonov pomník, Malú Stranu, Vyšehrad, Hradčany.
Vystúpili sme úzkymi točitými schodami aj na jednu z veží Chrámu sv.Víta, odkiaľ je pekný výhľad na celú Prahu.
Bohužiaľ v tom čase som mal iba malý automatický fotoaparát, preto aj tu uverejnené fotky z môjho archívu nie su práve najlepšie.
Keď bola ostatná rodina nakupovať, bol som sa sám pozrieť na mieste bývalej Radlickej mliekarne, ale budovy v ktorých sídlila sú prerobené a sú tam iné malé firmy. Chvíľu mi trvalo, kým som to našiel a ani veľa Pražanov už o mliekarni a jej umiestnení nič nevedelo.
Prahu mám stále rád.
Keď je príležitosť, s radosťou tam cestujem. Mohol by som tam už pomaly robiť sprievodcu.
Každá časť mi pripomína iné obdobie.
Napríklad keď som pred hlavnou stanicou, mám pred očami mamu, ako si kupuje u chlapika so živým papagájom v papierovej krabici horoskop. Zaplatila zaň vtedy neskutočné peniaze a bol to iba na tenkom papieri strojom napísaný text, že sa dožije vysokého veku a že bude šťastná.
