Učiteľka ma v tretej triede na základnej škole počula prednášať básničku. Prihlásila ma na Hviezdoslavov Kubín. Pravidelne som potom musel chodiť recitovať aj na stranícke schôdze, oslavy Víťazného februára.
Keď som sa začal učiť ruštinu, posielali ma prednášať na Puškinov pamätník.
Najďalej som sa dostal na okresné kolo do Považskej Bystrice. Vtedy ma v sále zastavil jeden starší muž a povedal mi, že to bolo výborné, iba by som mal chodiť k logopédovi, aby som sa naučil lepšie vyslovovať sykavky.
S prednášaním básní som definitívne skončil asi v šiestej triede, keď sa mi na jednej straníckej schôdzi podarilo zabudnúť text a nemal som žiadny papier, s ktorým by som si pomohol. Bola to pre mňa obrovská hanba.
Pri predchádzajúcom učení básni som si občas prečítal aj tie nepovinné a odvtedy básne čítavam dosť často. Mal som obdobie, keď som ich niekoľko napísal a poslal do Nového slova mladých. Pavel Koyš mi odpísal, že mám pokračovať, pretože z jednej - dvoch básní sa nedá zistiť, či mám talent.
Postupom času som si našiel svojich básnikov a pravidelne sa k ich knihám vraciam. Básne píšem iba pre seba. Iba ak sa mi zdá, že sa mi niečo podarilo, uverejním to na internete.
Otec bol kamenár. Videl som ho občas, ako sekal do vybrúsených a vyleštených žulových častí pomníkov písmená. Keď som bol väčší, zavolal ma, či sa to nechcem naučiť. Bola to veľmi precízna robota a človek pri nej nesmel urobiť chybu. Stačilo silnejšie ťuknutie kladivka a namiesto potrebného odseknutia prebytočného milimetra, alebo dvoch, odletel aj centimeter. Otec mi pomohol nájsť väčší kus pieskovca v potoku, aby som sa na ňom naučil, ako sú v kameni uložené vrstvy, kam treba a ako silno buchnúť, aby sa odseklo práve toľko, koľko som potreboval. Kameň z potoka preto, lebo tam boli iba vodou obrúsené a určite nezvetrané kúsky.
Sekanie ma bavilo, ale bola to riadna drina. Po hodine – dvoch ma boleli ruky, ako keby som celý deň robil v kameňolome.
O tom ako som začal kresliť je článok Surealizmus je mŕtvy .
O mojom prvom a najväčšom učiteľovi kreslenia, maľovania, ale aj obyčajného života, Ferovi Kalinovi som napísal krátky článok na inej stránke.
Prečo práve umenie?
Celý život som bol precitlivený. Všetko som veľmi prežíval. To, čo ostatní prebehli takmer bez povšimnutia, mňa natrvalo poznačilo.
Umenie je pre mňa spôsob spoznávania podstaty cez cit. A podstata ma vždy fascinovala. A tiež som po čase zistil, že mám obrazovú pamäť. Videl som na cestách po svete a tiež v robote, v tisíckach kníh, milióny obrázkov a všetky si pamätám. Tým, že som ich toľko videl aspoň viem, čo už bolo objavené a ja môžem hľadať inde.
Vo štvrtok bola v martinskej galérii vernisáž. Napriek tomu, že nemám žiadne oficiálne výtvarné vzdelanie, ponúkla mi kurátorka s hlavným organizátorom vystavovať spolu s ďalšími 23 autormi.
To, čo robím ma veľa chýb, ale prišiel som na to sám. Nikde som to neodkukal, nie je to ani podľa žiadnych katalógov zo svetových galérií.
Je to pokus o zachytenie môjho vnútorného sveta tak, ako som sa to za tie roky naučil. Dúfam, že časom to bude lepšie a možno aj zrozumitelnejšie pre ostatných, pretože podstata je iba jedna.
Je iba veľa spôsobov, ako ju spoznať a vyjadriť.
Na koniec prikladám niekoľko obrázkov. Prvé dva sú z katalógu k výstave, v ktorom je aj môj profil.
Ako vznikal tento obraz je rozpísané na nasledovných stránkach
Ostatné fotky sú z našej štvrtkovej vernisáže výstavy 24 autorov, ktorý počas minulých desiatich rokov vystavovali v martinskom T-klube:
obr.1 Obecenstvo aj niektorí autori
obr. 2 Vernisáž začína nástupom hudobníkov
obr.3, 4, 5 Pridávajú sa speváci a tanečníčky
obr.6 Príhovor kurátorky výstavy Kristíny Zvedelovej
obr.6, 7 Ďalšie hudobno – tanečné číslo
obr.8 Príhovor Petra Cabadaja
obr.9 Šéf skupiny pozýva obecenstvo do tanca
obr. 10, 11 Nákazlivý temperament
obr. 12 Časť výstavy a jeden z jej návštevníkov
obr.13 Výrez ďalšieho z vystavených diel
obr.14 Vernisáž – to sú aj stretnutia a rozhovory
Prídťe sa pozrieť do martinskej galérie. Určite to stojí zato.
