Na miestach, kde som donedávna stretal iba turistov alebo cyklistov sú zrazu ľudia z mesta na terénnych autách. Vytiahli grilovacie náradia, prenosné kreslá. Idem radšej ďalej.
Až za poslednou usadlosťou sa dostávam do relatívne neporušenej prírody.
Fotím prvé tohoročné motýle. Bábočku pávookú, ktorá sa predvádza ako fotomodelka.
Bábočka zubatokrídla. Na to, aby sa predviedla, si musím počkať dlhšie.
Oproti sa cyklista na horskom bicykli pýta, či nemám so sebou fľašu vody. Niekto na kraji lesa odišiel od nezahasených žeravých uhlíkov. Za pomoci silnejúceho vetra neprestávajú tlieť. Všade okolo suchý les. Asi dvesto metrov odtiaľ nachádzam prázdnu dvojlitrovú plastovú fľašu. Vraciam sa späť asi pol kilometra. Z potoka naberám vodu a uhlíky zahasím.
Cestou fotím bystrušky, prevalcovanú mladú užovku na asfaltke. Napijem sa minerálky za parkom v Štiavničke, pozriem si ako pokračuje stavba diaľnice a poza sučianske družstvo sa vraciam naspäť do Martina. Začínam cítiť nedostatok vody. Posledné tri kilometre mi pripomínajú cestu cez púšť.
Doma pijem ako smädná ťava. Premeriam si na mape prejdenú vzdialenosť. Niečo cez 19 kilometrov. Trvalo mi to s fotením viac ako päť hodín. Na prvý krát, po dlhej zime, stačí.
