Radšej som sa vybral do rodnej dediny na hroby rodičov. Nebol som tam na Dušičky, pretože nemám rád preplnené cesty a tiež sviatky na povel. Na mŕtvych rodičov si spomeniem, keď chcem. Nepotrebujem mať na to príkaz v kalendári.
Na českej stanici v autorádiu spomienky pamätníkov: Kde ste boli 17. novembra 1989?
Jedena z poslucháčok: Bola som v Prahe. Stretla som sa so svojim milým a celú noc sme sa milovali. Doteraz mám z toho zimomriavky.
My sme sa dnes cestou do rodnej dediny zasa zastavili v Považskej Bystrici. Fascinuje ma stavba nového diaľničného mosta. Za chvíľu sa tie dračie papule spoja a po estakáde prejdú prvé autá.
Nechcel by som byť na mieste statika, ktorý to počítal. Obávam sa, že mi nejaký čas bude trvať, kým sa prvý krát rozhodnem po tej krehkej konštrukcii na aute prejsť. Nech si to otestujú tisíce odvážnejších. Potom sa tadiaľ vyberieme aj my, konzervatívnejší.
Keď som videl prvý krát obrázok zo štúdie mosta s obrovským pilierom, nedomyslel som si, že tých pilierov bude musieť byť na moste niekoľko. Už sa rysujú. Z každého trčia laná, ktoré nesú časti konštrukcie.
Na hodinách mechaniky na strednej škole sme sa takých nosníkov napočítali.
Prajem inžinierom, aby im tie výpočty sedeli a aby sa odtiaľ nikdy nikto nezgúľal na rodinné domy a bytovky pod mostom.
Prísť do rodnej dediny.
Vidieť miesta, kde som vyrastal. Stretnúť sa po roku - dvoch so sestrou.
Previezť sa aj do odľahlejších častí dediny, kde vidno polámané vrcholce stromov od októbrovej kalamity. Príliš veľa snehu napadlo za jednu noc, alebo deň na stromy, ktorým nestihli opadať listy. Obrovská mokrá záťaž urobila svoju robotu. Zostali polámané vrcholce, vetvy, vyvrátené celé kmene.
A potom doma v teplom byte pri fľaške dobrého piva premýšľať, aké máme šťastie, že žijeme v takej dobe, v akej žjeme. Napriek Ficovi a jeho kumpánom, napriek viac ako 13 000 hlasom Kotlebovi vo voľbách do VÚC je človek šťastnejší ako bol pred dvadsiatimi rokmi.
