Kopec, porastený riedkymi borovicami, na vrchole ktorého je niekoľko veľkých pieskovcových skál. Videli sme ho z nášho okna. No o skalách sme netušili.
Keď som dnes, po asi tridsiatichpiatich rokoch stúpal hore strmou cestou, znova som prežíval čaro detských túlačiek a objavovaní.
Obrovské pieskovcové balvany sú na viacerých miestach v rodnej dedine. Postupne sme sa dostali ku všetkým, ale tie na Skaličí boli najbližšie a boli prvé. Tiahnu sa asi sto metrov po hrebeni. Obrastené machom.
Na jednej zo skál boli vysekané záseky pre nohy, aby sa na ňu dalo vyliezť.
Po rokoch som ich znovu našiel a aj vyskúšal. Stále sú funkčné, aj keď skaly z mojho detstva sa mi zdajú menšie. Určite je to aj tým, že okolo nich tridsať rokov hnilo lístie a padali stromy, z ktorých sa vytvorila nová vrstva zeminy.
Pod jednou zo skál bola kedysi malá jaskyňa. Kamarát Jožo nám hovoril, že jaskyňa pokračuje popod potok až do kameňolomu v náprotivnom kopci. Otvor, kadiaľ sa vchádzalo do jaskynky som dnes nenašiel. Možno sa skala prepadla, alebo vchod zasypala hlina a lístie.
Na vlhkejších stranách má mach neskutočnú tmavozelenú farbu.
Korene stromov, rastúcich na skalách sú skoro rovnako dlhé ako časti nad zemou.
Ku niektorým stromom sa ani nedá dostať.
K úplnej ilúzii detstva už chýbajú iba prudko vyletujúce bažanty a jarabice, ktoré sme svojim pohybom v lese vyplašili. Často sme sa ich zľakli viac, ako oni nás.
