Mám rád pohľad z lietadla na oblaky. Keď sa mi podarí dostať miesto pri okne, dlhé hodiny sa dokážem pozerať na tú pomaly sa meniacu nádheru.
Soul. Moderná architektúra, nápisy v nezrozumiteľnom jazyku. Atmosféra ranného mesta.
Trh je miesto, kde sa dajú asi najviac vidieť rozdiely. Obyčajní ľudia pri práci. Napríklad žena na nasledujúcom obrázku predávala iba tovar, vyrobený z morských rias.
O kúsok ďalej netradičné vône neznámych korenín, nikdy doteraz nevideného ovocia alebo zeleniny,
či morských príšer.
Takto nejako som si ako decko predstavoval, že budú vyzerať mestá po roku 2000. Všetko vybudované, moderné, futuristické. Rokmi sa môj pohľad zmenil. Som rád každému kúsku "divočiny", ktorú nezasiahla ruka človeka. Ale zaujímavé urbanistické riešenia ma tiež vedia potešiť.
Byť chvíľu niekým iným. Vybočiť z každodenného stereotypu. Tu bola na to príležitosť. Požičovňa kostýmov na ulici.
Alebo kostým ako pracovný prostriedok. Hráčka na gajdy.
Žena mi po minulej prvej návšteve Južnej Kórei hovorila, že nikde nevidela deti v kočiarikoch. Ani nemohla. Takmer všetky kórejské mamy nosia svoje malé deti v takýchto vakoch.
Dlhá cesta naspäť. Zasa pohľad z okna lietadla. Tentoraz pri odlete z Dubaja, kde mali medzipristátie. Domčeky ako z počítačovej hry poprepájané cestičkami, diaľnicou.
Čo dokáže ropa a peniaze.
