Prší. Sedím dnes pred obedom na martinskej stanici. Do príchodu parného vlaku je ešte asi pol hodny. Na opustenej stanici fotím grafitti nastriekané na jednom z vagónov.
Pár minút pred príchodom vlaku sa začínajú objavovať prví ľudia. S fotoaparátmi, s malými deťmi.
Lenže v staničnom rozhlase zahlásia:
"Príchod mimoriadneho parného vlaku z Prievidze sa z technických príčin odkladá na neurčito."
Pravdepodobne má parná lokomotíva niekde na trati poruchu.
Aby som neprišiel o čaro spomienok, presúvam sa do depa vo Vrútkach. Je čo fotiť.
Okrem parných lokomotív aj motorové vlaky
alebo Sergeja.
To boli lokomotívy môjho detstva.Vždy som obdivoval posunovačov, ktorí sa nebáli vliezť medzi vagóny a spájať a rozpájať ich.
Vedel som, že by som to nikdy nechcel robiť.
Fotiť lokomotívy na takejto akcii je dosť ťažké. Treba dlhšie čakať, kým "netrčia" z nich deti, alebo aj dospelí.
Nakoniec mi pomohol dážď. Ľudia sa na chvíľu skryli a tu je výsledok:
Detstvo na stanici pripomenul aj zreštaurovaný elektrický vozík. Presne taký istý som vídaval na púchovskej stanici.
Rozpršalo sa ešte viac. V depe končím.
Na internete som si našiel cestovný poriadok všetkých parných vlakov, ktoré v ten deň prechádzali Martinom. Skúsim si počkať ešte na jeden.
Za tri hodiny to na stanici v Martine vyzerá nádejne. Ľudí čaká oveľa viac. Takmer presne na minútu zahlásia príchod vlaku na tretiu koľaj. Aj výpravca si pripravil fotoaparát.
Zarazilo ma, že je lokomotíva otočená opačne. Celú cestu z Kremnice cúvala.
A za ňou je tak isto otočená druhá.
Našiel som si miesto, odkiaľ sa dala vyfotiť bez okolostojacich fotografov.
No diváci niekedy nevadili.
Na poslednom obrázku je vlak v plnej kráse pri odchode zo stanice smerom do Vrútok.
