Kameňolomy.
Ten náš bolo vidieť z okna. Možno dvesto metrov sa medzi stromami v kopci črtala vyhryznutá riadna jama s obrovskými blokmi pieskovca. Často sa odtiaľ ozýval zvuk plechovej trúbky, na ktorú zatrúbil jeden z robotníkov a potom bolo počuť ohlušujúcu ranu. Niekoľkokrát sa ten zvuk výbuchu odrazil od náprotivných vrchov kým celkom nezanikol.
Starší brat mi rozprával, ako sa tam vozili na kovových vozíkoch. Tie boli priviazané na dlhom oceľovom lane a jazdili po strmých kolajniciach. Robotníci v nich spúštali nalámaný kameň ku ceste, odkiaľ ho odvážali nákladné autá.
Keď som sa o dianie v lome začal zaujímať, vozíky už zrušili. Cestu pre autá prerazili buldozérom cez les až priamo do lomu.
Mám rád kameňolomy. Prešiel som skoro všetky na okolí našej dediny a keď som odišiel do Martina, zašiel som všade, kde sa už neťaží a kde to nieje zakázané. Väčšina z nich sa zmenila na smetiská a divoké skládky. No mňa fascinujú obnažené "vnútornosti" zeme. Pásy kameňov sa striedajú s vrstvami ílu alebo bridlice.
V poslednom čase ich mám rád aj preto, lebo vytvárajú ideálne pozadia pre moje inscenované fotky.
Na základnej škole sme dostali v siedmej triede nového učiteľa chémie a fyziky.
Hneď ako prišiel, začali sa diať veci.
Založil nepovinné predmety - praktiká z biológie a chémie.
Pitvali sme na nich dažďovku a žabu. Dokazovali sme, že ulita slimáka obsahuje vápenec.
Do priehľadného dentakrilu sme zalievali rastliny.
Učiteľ po svojom príchode založil aj turistický krúžok. Popri túlaní sa po horách sme sa s ním učili určovať druhy rastlín a živočíchov, ktoré žili v našom okolí.
Učiteľ nás dokázal pre svoje predmety zapáliť tak, že sa stali našimi najobľúbenejšími.
Mená rastlín a chrobákov som od vtedy už dávno pozabúdal.
Teraz sa skôr zameriavam na ich krásu.
Túlam sa po Turci a občas objavím také, ktoré nepoznám. Bola u nás iná pôda, iné pH.
A najvyšší kopec dosahoval iba 922 metrov nad morom. Iba Javorníky boli asi o 100 metrov vyššie.
Nebola u nás ani taká veľká rieka.
Iba malý potok.
A o gaštanovej aleji sa mi ani nesnívalo. V dedine bol jediný gaštan.
Ale mali sme dubovú horu, kam sme chodievali na žalude.
Keď som prvýkrát cestoval vlakom, strašne som chcel, aby ku nám do dediny tiež viedla železnica. Zamiloval som sa do parných lokomotív a najšťastnejší som bol, keď sa mi raz snívalo, ako ide vlak kúsok od nášho domu.
Dnes bývam od trate asi dvesto metrov. V noci občas počuť rytmický klepot kolies.
Depo s parnými rušňami je vo vedľajšom mestečku Vrútky. Od nás je to asi 10 minút autom. Keď boli naše deti menšie, boli sme sa tam pozrieť.
