Do Zakopaného som sa chcel ísť pozrieť už dávno. Prvý a jediný raz som tam bol s mamou, so zájazdom z rodnej dediny, niekedy v roku 1977. Iba matne si spomínam na drevené domčeky - takmer všetky v jednom štýle. Z vtedajšieho zájazdu mi zostala v pamäti hlavne nepríjemná udalosť z autobusu. Pri ceste naspäť cez poľsko - slovenskú hranicu našli colníci jeden chlapčenský kabát, ukrytý pod inými vecami. Žena z našej dediny, ktorá ho v Poľsku kúpila pre syna, za neho musela zaplatiť clo. Celý autobus sa jej na to poskladal, pretože nemala toľko peňazí. Na mňa bola nahnevaná, pretože keby som si ho bol vtedy býval obliekol, ako ho mali oblečený iní chalani, neplatila by nič. Lenže ja som si ho nechcel obliecť kvôli tomu, že som sa bál, že colníci zistia, že nie je môj a že ma za to zavrú. Mal som vtedy asi štrnásť rokov.
Tú zlú príhodu vytesnila iná príjemnejšia. Cestou domov som sedel s asi o päť rokov staršou slečnou, pretože inde nebolo miesta. Celodenný výlet nás tak unavil, že sme obidvaja zaspali. Keď som sa prebral, cítil som neznámu príjemnú vôňu. Hlavu som si v spánku oprel o jej plece a jej to nevadilo. Ona sa tiež oprela o mňa. Prespali sme tak spolu asi dve hodiny.
Prvý obrázok zo sobotnej návštevy Zakopaného je ešte z Oravy. Takéto divadlo nám predviedla hmla, slnko a krajina:
Dnešné Zakopané sa premenilo na cirkusovú atrakciu. Celé mestečko je zapratané stánkami. Prichádzajú tisícky turistov z celého Poľska aj zo zahraničia. Ale do poľských Tatier smeruje iba maličké percento z nich. Ostatní sa prechádzajú po meste, fotia sa pri jednotlivých atrakciách, míňajú peniaze.
Neviem, či je to cesta, ktorou by sa mali uberať naše Tatry. Poľským Tatrám návštevníci nechýbajú.
Keď sme minule prechádzali cez Smokovce a Lomnicu, stretli sme spolu 2 (slovom dvoch) návštevníkov a niekoľkých zamestnancov. Zo Zakopaneho sme sa vybrali na juhovýchod. Zastavili sme sa v Ždiari. Ešte chvíľu predtým sme videli živého humanoidného UFÓ-na. Pozeral si niečo na mape. Myslel som si, že UFÓ-ni majú dokonalejší navigačný systém, ako slovenské mapy.
Po obede v jednej z mnohých reštaurácií v Ždiari sme sa ocitli v Kežmarku na námestí, kde práve prebiehal festival Európske ľudové remeslo.
Bolo čo fotiť. Od drotárov cez keramikárov, maliarov plátna, rezbárov, povrazníkov, pekárov, košíkárov, kováčov až po výrobcov spiežovcov...
Otec mal doma skoro takú istú vyhňu. Používal ju na rozohrievanie motýk. Najskôr ich nakul, potom zakalil a nakoniec nabrúsil. Šlapadlom sa poháňalo koleso s remeňom, ktorý roztáčal malé dúchadlo.
Je to to okrúhle uzavreté čudo pod ohniskom.
Prvý krát som videl, ako sa robia bábiky zo šúpolia:
Návštevníci si mohli vyskúšať ako sa točí na hrnčiarskom kruhu:
Najskôr treba mokrou špongiou zvlhčiť kruh
Potom do stredu nalepiť kúsok hliny
Na ňu umiestniť hlinu tak, aby bola vystredená, namočiť si prsty a zázrak vzniku hlinenej nádoby môže začať
Voňali grilované klobásky.
Na niekoľkých miestach bolo počuť hudbu
Tá bola potom počuť aj večer po príchode do Martina. Na námestí sa v rámci Kultúrneho leta predstavil Andrej Šeban.
Už ma len tak ľahko niečo nezaskočí. Andrejovi Šebanovi sa to podarilo.
Našiel som na internete kúsok z toho, čo hral. V živom prevedení to však bola zasa trochu iná improvizácia.
http://www.youtube.com/watch?v=FygVFfSN2bA&feature=related
Výborný gitarista, výborný koncert.
Vždy si najskôr nahral krátku sľučku s podkladom, do ktorej potom improvizoval. Občas aj so spevom, s netradičnými textami.
Už dlho som neobjavil hudbu, ktorá by mi tak sedela. Zhluk zvukov sa stupňoval, až občas dosahoval skoro nepočúvateľné hodnoty, keď tu zrazu sek a do neho takmer lyrická baladovka. Ale iba na chvíľu. Občas sa ten zhluk agresívnych zvukov akoby sám dostával na povrch.
Najviac sa mi páčila bluesová pesnička hraná na fujare.
Celý koncert bol plný prekvapení, tvorivej inšpiratívnej hudby.
A deň ako keby nemal 24 hodín, ale aspoň raz toľko.
Od kolotočového gýča v Zakopanom, cez umelecké remeslá v Kežmarku až po alternatívny koncert v Martine.
