knihárske spracovanie.
Pre začiatok som počítal s 200 kusmi.
Nemal som vtedy veľa skúseností s vydávaním kníh. Urobil som iba niekoľko fotokníh, na ktorých som si vyskúšal papier, kvalitu fotografií, grafickú úpravu. Veril som, že by som to mohol dokázať.
No oveľa dôležitejšie ako papier, grafika a cena bol obsah.
Na môj inzerát v Živote Turca zareagovalo niekoľko ľudí, ktorí sú majitelia Ferových diel. Niektorých som navštívil doma, niektorí mi poslali obrázky mailom. Za asi pol roka sa mi podarilo objaviť desiatky obrazov, o ktorých som predtým netušil.
František Kalina, olej na plátne, zo súkromnej zbierky, signované vľavo v strede: '91 F. Kalina
Nevedel som nič o existencii zberateľov, o ich prepojeniach, obchodoch.
Mnohí kupovali od Fera všetko, čo mal na predaj s vidinou, že sú to dobre investované peniaze. Kalina sa však občas topil v dlhoch a preto sa uchyľoval k nie úplne korektným veciam. Časť obrazov maľoval tlačiarenskými farbami, ktoré mu z Neografie nosili kamaráti. Jeden obraz, ktorý som vídaval v jeho ateliéri, som po rokoch takmer nespoznal. Niektoré farby vybledli, niektoré zmenili odtieň, niektoré ako keby sa úplne stratili. Podobne reagujú vytlačené plagáty, ktoré zostanú na stene napospas slnečnému žiareniu.
Takisto pastózne vrstvy, ktoré boli vytvorené s experimentálnych tmelov a epoxidov rokmi popraskali, začali sa odlupovať.
Veľkým prekvapením pre mňa boli niektoré motívy. Keď nemal Fero za čo piť a mal potencionálneho kupca, spýtal sa ho, čo by na obraze chcel mať a za pár dní mu jeho objednávku splnil.
František Kalina, olej na plátne, orámovaný vo vyšívacej obruči, súkromná zbierka, signované vpravo dole: F. Kalina ´87
V auguste 2011 urobili v Turčianskej galérii Ferovi výstavu. Bol to výber zo všetkého, čo sa autorom výstavy podarilo za tri mesiace zohnať. Videl som zrazu úplne iného Kalinu, než akého som poznal. Prekvapili ma rozsahom, technikami aj motívmi.
No z obrazov, ktoré som vídaval vo Ferovom ateliéri, som zahliadol na výstave jeden, dva.
Stretol som sa aj s niekoľkými ľudmi, ktorí boli Ferovi kamaráti. Od nich som sa dozvedel veľa z toho, aký bol, a tiež čo ho formovalo.
Mal som napísaných niekoľko strán, nafotené desiatky obrázkov.
No začalo sa to komplikovať.
Na knihe som prestal robiť, pretože:
1. prišiel som o robotu - teda aj o zdroj peňazí. Bol som zrazu nezamestnaný
2. nenašiel som ani zlomok z obrazov zo začiatku osemdesiatych rokov, ktoré ma najviac zaujímali
3. nenašiel som ani jeho veľkú knihu - maketu, do ktorej si kreslil svoje nápady
4. objavil som ale aj poklady, o ktorých som netušil. Fero zo svojho najlepšieho obdobia veľa obrazov predal martinskej smotánke - lekárom, právnikom, hercom. Je to asi to najlepšie, čo kedy namaľoval. No niektorí majitelia nechceli, aby sa ich obrazy objavili v knihe. Niektorí sa so mnou nebavili vôbec
5. dozvedel som sa, že sa jeho dedičia začali zaujímať o to, že by mala o Ferovi vyjsť nejaká kniha. Nemal som dostatok peňazí na tlač, nieto ešte na zaplatenie autorských práv
Tu je zopár úryvkov z mojej knihy:
... Na obraze "Na sklonku jesene 2" je vidieť jeho typický rukopis z toho obdobia. Farebná plocha vystupujúca do štruktúry.
Milan Gregor mi hovoril, že práve v tom období robil v drevárskom výskumáku a odtiaľ nosil Kalinovi epoxidy, ktoré on potom rád používal na svojich obrazoch.
Tiež mi hovoril, že Kalina bol zo začiatku dosť ovplyvnený svojim učiteľom Karolom Barónom zo školy v Kremnici. Barón bol pre Kalinu skoro ako modla. Nedal na neho dopustiť. Možno preto - či vedome, alebo podvedome, preberal od neho niektoré prvky. Triangulančné tyče používal na svojich obrazoch aj Barón. Kalina ich má na viacerých obrazoch, ktoré od neho poznám. Boli však červeno biele. Tu ich vidím prvý krát do zelena.
Obrázok je v mojom predchádzajúcom článku o Kalinovi.
Krajina v červenom je zo skoršieho obdobia. Vtedy maľoval dosť abstraktné krajiny, ovplyvnené surrealizmom s pastóznymi nánosmi farieb. Videl som tri podobné - dosť veľké obrazy v Sviečke - krčme na Ľadovni, v období okolo roku 1982. Boli však skôr zeleno, modro čierne.
Čierna farba hrala v jeho obrazoch dosť silnú úlohu. Podmaľovával ňou plochy, ktoré po zaschnutí premaľoval inými farbami ale tak, aby tá čierna na niektorých miestach zostala...
... Fero bol živel. Asi si nerobil ťažkú hlavu zo svojich úletov a z toho, ako ľuďom (napríklad svojim ženám) okolo ubližoval.
Podľa mňa každý bohém je vlastne egoista, ktorý sa má strašne rád, rád si spôsobuje radosť a netrápi ho, koľko bolesti spôsobí svojím konaním okoliu.
Koluje príhoda, ako jeden z majiteľov troch Kalinových obrazov ich požičal na výstavu. Pravdepodobne to bol kedysi Ferov dar tomu majiteľovi. No na výstave ich Fero predal niekomu inému.
Z rozhovoru o Ferovi Kalinovi s Milanom Gregorom:
Prvý krát som si Fera všimol, keď ma na Björnsönke chytil pod krk. Chodil som na základnú školu. Povedal mi, že musím urobiť všetko preto, aby som sa dostal do Kremnice. Že aby tam bolo viac martinčanov.
On tam už chodil do prvého ročníka. Ja som sa ho vtedy tak zľakol, že som robil naozaj všetko preto, aby som sa na tú školu dostal.
Na škole sme sa moc nekamarátili. On mal svojich spolužiakov.
Tak naozaj sme sa začali kamarátiť, keď naši odišli na návštevu k sestre na východ. Stretol som ho v chumáči ľudí v meste. Oslavovali sa niečie narodeniny a ja som mal prázdny byt, tak sme sa tam všetci premiestnili.
Odvtedy sme sa stretávali takmer každý deň. Boli sme ako keby zrastení pupočnou šnúrou.
Ja som vymýšľal kraviny. On bol zo „slušnej“ rodiny. Jeho otec bol redaktor. Mal obrovskú knižnicu. Tam Fero asi čerpal.
Jeho mama bola dosť jednoduchá. Veľa ľuďom sa to nezdalo, keď si ju Ferov otec bral, že ako si môžu oni dvaja rozumieť. A pritom prežili spolu celý život.
Mama mu zomrela ešte skôr, ako jeho otca zrazilo auto.
Ferove prvé veci po škole boli technikou americkej retuše. Boli to také striekané kompozície. Napríklad plochu rozdelil na šesť rovnakých kruhov v dvoch radoch po tri nad sebou a každý kruh nejako spracoval tak, že dva neboli rovnaké.
Jeho šperky, to vlastne ani neboli šperky v pravom slovazmysle. Boli to malé objekty. Niektoré ako kinety. Niektoré vytváral tak, že si odlial lastúry do nejakej epoxidovej hmoty a potom ich ďalej opracovával, maľoval. Nikto nevie, kde tie veci všetky sú.
Robili sme happeningy v Jahodníckych hájoch. Bolo to asi štyri krát.
Fero žil strašne intenzívne. To nebolo, že raz za mesiac sme niečo vyviedli. To bolo každý deň.
Napríklad raz mi namaľoval na dvere obraz. Primontoval tam dve misky z popolníka a nazval to „Priateľstvo“. Ja som s tými dverami išiel po severe v noci domov. Fúkal vietor, tak som s tým zápasil. Zastavili ma policajti a pýtali sa, odkiaľ idem a čo to nesiem. Povedal som im, že idem od kamaráta a že to je obraz. A oni ma pustili.
Fero bol dosť ješitný. Rád sa predbiehal s Petrom Šabom, kto je lepší maliar. Ale maľovanie predsa nie sú preteky.
... Fero mal päť detí. Prvé dve s prvou ženou.
Potom mal viacero dalších žien, až nakoniec žil s Hanou (?). Tá tuším minulý rok zomrela. U nej bol kufor s jeho kresbami. Nikto nevie, kde sa to stratilo.
september 2010
Veľa som sa dozvedel aj z knihy Rasťa Piška: Bohémska kolonáda, ktorá je celá inšpirovaná Ferovým životom. (Ikar, 2011)
V dostupnej literatúre som našiel aj chyby. Napríklad v jednom katalógu sa objavilo, že od roku 1978 bol na voľnej nohe. Pritom mi v lete v 82 roku hovoril, že chystá svoju veľkú samostatnú výstavu. A na vojnu mi poslal list, v ktorom píše, že sa práve na tú voľnú nohu dostal. List mi prišiel niekedy koncom roka 1982. Autori niekoľkých článkov o Kalinovi tú nesprávnu informáciu potom prebrali.
Fero zomrel 27.7.1999 v Martine. Pochovaný je v rodičovskom hrobe na Národnom cintoríne.
-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Bibliografia: ( - sú tu iba tituly, ktoré mám vo svojej zbierke. Kalina ilustroval niekoľko kníh, robil aj obálky a polepy.)
Očami mladej generácie, Maľba stredoslovenských výtvarníkov, katalóg k výstave, Považská galéria v Žiline, jún 1983, str.13, František Kalina
Téčko (1997 - 2007), Katalóg k výstave v Turčianskej galérii, 2007, autori katalógu Kristína Zvedelová, Igor Štrbík: Fero Kalina, str. 27 - 29
Zdenko Ďuriška: Národný cintorín v Martine, Pomníky a osobnosti. Vydala Matica Slovenská 2007, Kalina, František, str 279
František Kalina s maľbou po ceste k vlastnej pravde, autor Peter Cabadaj, My Turčianske noviny, č.37/2010, str 15
Fero Kalina, Nedopovedané, kurátorka a zostavovateľka katalógu Dagmar Matiašková Ferencová, katalóg k autorovej výstave v Turčianskej galérii, august 2011, 20 strán
