Michal Viewegh: Báječný rok

Donedávna som netušil, že nejaký Michal Viewegh existuje. Počul som síce o ňom na ČT2 v nejakej literárnej relácii a nedávno tiež v súvislosti s uvedením jeho hry na martinských divadelných doskách. To bolo všetko. Až teraz po kúpení jeho denníkových záznamov z roku 2005 som sa s ním mohol zoznámiť bližšie. (Neprečítal som od neho doteraz jedinú knihu.)
Denník, ktorý práve čítam, je záznamom stretnutí s „doležitými“ aj menej dôležitými ľuďmi. Až z neho som sa dozvedel, že Viewegh je jedným z najpopulárnejších súčasných českých spisovateľov.
Autor opisuje banálne aj nekaždodenné situácie, ktoré zažíva. Delí sa cez svoju knihu s nimi s čitateľmi. Vystavuje svoj svet na verejnosť s tým, že počíta s množstvom kritických reakcií.
Zarazilo ma jeho priznanie, že masturbuje. A pritom mu rozumiem. Málokto to dokáže verejne priznať. Vidím množstvo horlivých kresťanov, ktorí to považujú za jeden s najhorších hriechov a pritom to možno veľká väčšina z nich takisto potajomky robí, alebo v minulosti robila. Je to jednoducho na svete vymyslené tak, že muži sex potrebujú oveľa častejšie ako niektoré ženy a ten rozdiel treba nejako riešiť. Niekto si nájde milenku, iný zájde občas za ľahkými dievkami...
Prečítaný text ma ale zaráža aj tým, že na tom množstve strán som nikde nestretol Pána Boha. Iba raz zmienka o moslimoch:
„Islám podle mě naléhavě potřebuje vizážistu: všechny ty vystrčené mužské zadky a propocené ponožky, které jsou teď v novinách na každé třetí fotce, nevyhnutelně vzbuzují odpor i v nábožensky tolerantním člověku. Nemluvě o bombách...“
O jeho náboženskej tolerancii značne pochybujem. Nech si v svojich náboženstvách každý dodržiava akékoľvek obrady. Zakiaľ s nimi nezasahuje do slobody ostatných, nemám proti nim jedinú výhradu. Vidieť v Islame vystrčené zadky a hľadať preň vizážistu je totálnym nepochopením viery v Boha. Sustreďovanie sa na nepodstatné detaily, nepochopenie zmyslu.
Neviem, či je Viewegh ateista, keď v jeho denníku nie je pre Boha miesto.
Na druhej strane je venovaný až priveľký priestor pre jeho problematické zmierovanie sa so starnutím:
„V koupelně si znovu všimnu zvláštní vrásky na pravé tváři, kterou jsem objevil před několika týdny: není to běžná, jemná, přijatelná vráska, jichž mám pochopitelně bezpočet a nad kterými se nijak zvlášť netrápím – je to spíše jakýsi vryp, bezmála třícentimetrový; kdyby mou tvář skicoval nějaký portrétista, věnoval by mu možná jeden z prvních rozhodných tahú. Ona čárka, onen stín se zatím objevuje jen tehdy, když zhubnu nebo když jsem nevyspalý a unavený – ale vím, že jednoho dne tam zústane navždy, a múj obličej tak definitivně opustí kategorii těch, o nichž lze mluvit jako o mladých. Už nyní je to však předobraz mé příští, výrazně starší, vyžilé podoby, která mě znejisťuje a leká."
Človek zahľadený do seba. Stred vesmíru.
Napriek tomu si po prečítaní jeho denníka určite nájdem čas aj na prečítanie aspoň jednej jeho ďalšej knihy.