Okoloidúcich som sa spýtal, či som v Devínskej Novej Vsi.
Na počudovanie prikývli.
Spýtal som sa na dom Ruda Slobodu. Povedali mi, že ak s nimi pôjdem kúsok pešo, ukážu mi ho.
Stúpali sme hore ulicou.
Všetko, čo som si od Slobodu doteraz prečítal, začalo mať konkrétne kontúry.
Slovinec,
Sandberk,
pohľady do Rakúska.
Keby som tu bol pred dvadsiatimi rokmi, možno by som ho stretol na prechádzke so psami.
Dnes ho už nestretnem. Iba na malom námestíčku zrazu uvidím jeho bustu.
Až sa mi nechce veriť.
Na Slovensku sa teraz odhaľujú busty fašistom a hejslovákom a zrazu busta spisovateľa, ktorý nebol preskakovač vatier, ani krojovaný tajtrlík.
Bol z mäsa a z kostí. So svojimi problémami, úzkosťami.
Ale s celoživotnou snahou pochopiť o čo v tomto bláznivom svete ide.
Nájdem jeho dom, vybehnem na Sanberg.
Rudo to už má za sebou.
Stále tu však zostáva jeho rukopis:
2.7.1990, pondelok
Vstal som o 4.h ráno. Išiel som na Sandberg s fúrikom po piesok. Psy so mnou. Teraz je 5. h, idem ešte ležať. Popŕcha. Ochladilo sa. (Týždeň bolo nad 30°C.)...
(R.Sloboda: Z denníkov, Slovenský Tatran, 2002)
