reklama

Rozhovor s Milanom Hrabovským

Zaujímajú ma osudy ľudí. Hlavne tých tvorivých.Zaujíma ma, prečo žijú tak ako žijú. Či sú so svojim životom spokojní a na čo za tie roky prišli. Preto som si vybral ako prvého Milana Hrabovského. Martinského maliara. Ako štvorročný prišiel pri hre medzi vagónmi o pravú ruku. Ako sa jeho život vyvýjal od narodenia až doteraz sa môžete dozvedieť z nášho rozhovoru v jeho ateliéri:

Písmo: A- | A+
Diskusia  (15)
Obrázok blogu

Najskôr si sa musel narodiť.

Najskôr som sa narodil a potom zomriem.

To každý, ale kde si sa narodil a ako si spomínaš na detstvo?

Narodil som sa na Slovensku, v Ružomberku, v nemocnici, v pôrodnici.

Tvoji rodičia bývali kde?

V Kraľovanoch.

Bývali ste v rodinnom dome alebo v byte?

Volali sme to činžiak. Bola to železničiarska bytovka.

Tvoji rodičia robili na železnici?

Oco.

A mama?

Mama robila v nemocnici. Vyučila sa za kuchárku. Varila v kuchyni.

Mal si nejakých súrodencov?

Našťastie ich ešte všetkých mám. Ja som bol druhý. Mal som už o dva roky staršieho brata Mariána.
Potom sa narodil Vladimír. Je o dva a pol roka mladší. Ďalšia bola sestra Janka.
Rodičia chceli ku Janke ešte ďalšiu sestru, tak sa narodil Bohuš. Ten aj dnes vyzerá zo zadu ako dievča.
No a s ním už skončili. Že už to nebudú skúšať.

Celé detstvo si prežil v Kraľovanoch?

Tam som býval odmalička až do asi jedenástich rokov. Na Luciu sme sa presťahovali do Martina.

Prečo ste sa presťahovali?

Asi preto, že sme sa tam nemohli zmestiť.

Mali ste malý byt?

Mali sme sa najskôr presťahovať do Stankovian. Tam naši kúpili pozemok. Navozili štrk.
Ale otcov bratranec našiel v Martine lepší. Dvaja bratia začali stavať dvojdom a jeden z nich to predal. Boli to iba základy, keď to otec kúpil.
Keď sme sa tam boli pozrieť, kvákali tam žabky.

To bolo v Martine na Podháji?

Na Stráňach.

Tvoji rodičia tam žijú doteraz?

Bývajú tam. Aj ja tam mám trvalý pobyt. Ešte som si to nestihol v občianskom vymeniť. Občas tam chodievam.

Chcel by som sa ešte vrátiť k tým Kraľovanom.

Je tam pekne. Zlieva sa tam Orava s Váhom a slnko v zime zachádza za Kopu a tri mesiace tam nesvieti.

Začal si tam chodiť do základnej školy?

Škola bol taký malý domček. Bolo v ňom niekoľko tried. Chodil som tam štyri roky. Piata trieda tam už nebola. Tak som začal chodiť do Istebného.

Na základnú školu? To bolo ďaleko. Ako ste tam chodili?

Malým motoráčikom. Často sa stávalo, že sme zo stanice pochodovali do školy. Keď starší žiaci nechceli, aby sme prišli príliš skoro, tak sme pochodovali dlho. Keď povedali zastaviť, tak všetci zastavili.

To ste mali šikanu už na základnej škole?
Pamätáš si nejakých učiteľov?

Pamätám si jednu učiteľku z Istebného. Páčila sa mi. Nosila zelené minišaty. Tú si dobre pamätám, aj keď už neviem ako sa volala, ani čo ma učila.

Mali ste stretnutie zo školy po rokoch?

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Zo základnej nie. Pretože som potom chodil do tretej základnej tu v Martine a to by som musel mať až tri stretnutia.
Ale spomenul som si ešte na učiteľov zo základnej v Martine. Pani učiteľky Križanovú, Krištofíkovú. Pánov učiteľov Kontšeka, Žingora. Tých som mal všetkých rád, lebo boli spravodliví.

Čo si pamätáš zo života úplne prvé?

Ako sme zbierali kašky za Váhom. Hrávali sa na skrývačky. V zime sme sa guľovali. Stavali sme si bunkre alebo indiánske ohrady. Postavili sme si aj piecku. Zakopal som ju do zeme, dali sme tam tehly a kúrili sme v nej. To sa mi páčilo a asi aj ostatným.
Kamarátil som sa s Ňaňom, to bol sused. Býval s rodičmi v rodinnom dome. Tiež Mašlejovci. To boli ďalší susedia.
Hrávali sme sa aj s Merkúrom. (pre neskôr narodených: Merkúr = česká detská stavebnica)

Televízor ste už vtedy mali?

Televízor áno.

Lebo my keď sme boli malí, sme chodievali na televízor do susedov.

My sme neboli na tom tak zle.

Potom ste sa presťahovali do Martina. Otec postavil dom. Ty si tu začal chodiť do školy. Išiel si potom na strednú, alebo na učilište?

Chcel som ísť na strednú do Kremnice, ale nedali mi v škole doporučenie. Neučil som sa vtedy moc dobre, nerozumel som si s triednou a ani výchovná poradkyňa, čo bola na škole, mi to neschválila.

Nebol si tam ani na skúškach?

Nie. Vtedy ma bavila aj chémia, tak ma zobrali na strednú chemickú do Banskej Štiavnice.

Tú si dokončil?

Našťastie áno, aj keď s odretými ušami. Tiež som sa tam moc neučil.

V škole ste mali iba chalanov?

Nie. Práveže sme mali viac dievčat. Asi dvadsať. A nás chalanov bolo desať.

Boli aj prvé lásky?

To boli iba také pekné, platonické. Jedna spolužiačka sa mi páčila. Valika.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

/Ospravedlňujem sa za veľmi zlú kvalitu zvukových stôp pri všetkých troch videách spôsobených technickými problémami/

((prve))

Akú úlohu zohrali v tvojom živote ženy?

Sú krásne. Neviem si bez nich predstaviť život.

Viem o tebe, že si bol ženatý.

Áno. Oženil som sa. Najprv som sa do jednej zaľúbil.

Bezhlavo?

Vždy tak úplne. Nebolo to veľakrát.
Aj do Valiky som bol zaľúbený ale ona ma nechcela. Povedal som jej, že chcem s ňou chodiť. To bola riadna odvaha, lebo ja som sa strašne hanbil dievčat. Ale ona ma nechcela.
Potom bola Katka. To bola sestrina spolužiačka zo zdravotnej školy. S tou ma dali dokopy jej kamarátky.
Lenže po čase som zistil, že s ňou asi nechcem byť. Ale nepovedal som jej to. Ani sme sa k ničomu hlbšiemu nedostali.
Ona to nevydržala a našla si iného.
Potom som sa k nej chcel vrátiť, ale ona už nechcela. Začala robiť v nemocnici na psychiatrii a tam si našla nejakého pacienta. A to sa mi už vôbec nepáčilo. Ale po čase som to pochopil.
Nechodil som s nikým.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ako si sa zoznámil s prvou ženou?

Tiež cez jej kamarátky. Tie ju presvedčili, že nie som zlý chalan. A asi som ju presvedčil aj ja, že ju chcem a ona chcela mňa. Chodili sme spolu niekoľko rokov. No a potom otehotnela. Tak sme sa zobrali.
Neviem, či by sme boli spolu, keby nebola tehotná.

Narodila sa ti dcéra.

Narodila sa mi dcéra Sára ktorá je už sedemnásťročná a ktorá mi zakázala o nej rozprávať.
Ale musím povedať, že je šikovná a obidvaja sme radi že ju máme a sme na ňu hrdí.

Stretávaš sa so svojou ženou?

Stretávame sa našťastie, aj keď je už bývalá.

Vydala sa potom?

Nie nevydala sa.

Ako dlho ste spolu žili?

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Fú. My sme sa zobrali a nemali sme kde bývať. Šesť rokov sme bývali u našich. Ja som bol doma, ona bola doma. Popri materskej si stihla urobiť angličtinu. Bola aj v Londýne. Zo začiatku sme si mysleli, že budeme bývať u našich iba krátko, ale boli sme tam príliš dlho. Potom sa to začalo kaziť.

Nerozumeli ste si s rodičmi?

Chceli sme si našetriť na byt. Ale bolo to v období, keď ceny bytov rýchlo rástli. Byt za 100 000 zrazu stál 300 000. Bolo to nad naše sily. A potom sme sa začali obchádzať. Ja som chodieval za kamarátmi do P-čka. (= legendárna martinská krčma, kde sme v deväťdesiatych rokoch prežili kus života)
Ona cez víkend chodievala domov ku rodičom, takže sme sa postupne vzďaľovali.

Nakoniec ste sa rozviedli?

Jej rodičom sa podarilo kúpiť nám byt. Chvíľu sme bývali ešte tam.
V tom čase som si našiel inú. Žena mi sama hovorila, že si mám niekoho nájsť, že ona sa bude so mnou radšej iba kamarátiť.
Asi mala aj pravdu. Teraz, keď sme kamaráti, tak si rozumieme oveľa lepšie.
Ale pri rozvode bolo aj mne aj jej ľúto.
To už som si našiel inú priateľku, s ktorou som myslel, že to bude fungovať a že som našiel tú pravú. Takže som sa zasa rozmnožil.
Každú, ktorú som ľúbil, tak som sa s ňou aj rozmnožil.

Koľko máš detí?

Iba dve. Ale obidve moje ženy som ľúbil. Aj keď tú prvú nie až tak.

Druhé dieťa bola dcéra alebo syn?

Druhý je syn Tadeáš. Ten má už sedem rokov. Ale nevidel som ho už dosť dlho.

Nežiješ ani so svojou druhou ženou?

Nežijem. Žijem tu v tomto priestore s mojími deťmi obrázkami.

Plodíš nové deti?

Ano. Venujem sa týmto.

Môžeme sa o nich porozprávať.
Kedy sa to tvoje dlhochvíľkové kreslenie alebo také, čo si si kreslil sám pre seba, začalo meniť na niečo vážnejšie.

Ja som si nikdy nekreslil sám pre seba. Vždy ma to bavilo, ale často som kreslil pre spolužiakov. Obrázky hercov, alebo speváčku, alebo portrét ceruzkou. Najskôr som im to dával, po čase som už aj predával.

To boli realistické obrázky. Lenže teraz si niekde úplne inde. Kedy sa to zmenilo, že už to nebol obrázok pre kamaráta, ale už ti o niečo išlo?

Prvé olejové farby som dostal od mamy na Vianoce. Alebo na narodeniny to bolo? Taká malá drevená krabička.

Koľko si mal rokov?

Bolo to na základnej škole.
Hneď som to chcel vyskúšať. Natiahol som si plátno a nič. Neschlo to, nefungovalo to. Mama vtedy robila v obchode. V potravinách. Ešte stoja tie drevené potravinky. Chodili tam ľudia. A chodieval tam jeden taký pán, ktorý strážil na tankodrome tanky. Vždy sa u mamy zastavil a ona sa s nim občas porozprávala a zistila, že si na nočných, pri tom strážení, maľuje. Chodieval do roboty s tým rozmaľovaným obrazom. Bola to nejaká krajinka s vílou, nejaké jazierko a tak. Mama mi o ňom rozprávala. A jemu povedala, že má syna čo sa tomu chce venovať. On súhlasil, aby som sa išiel k nemu domov pozrieť, ako sa maľuje olejovými farbami.

On ťa to naučil?

Videl som u neho ako natierať plátno.
Potom som to skúšal doma a tiež som maľoval slniečka, krajinky a také všelijaké pekné obrázky. Všetko, čo sa mi páčilo.

Ale musel prísť niekedy ten zlom keď sa to zmenilo.

Ja som to nesledoval. Ale asi áno, keď teraz vidím tieto obrázky a tie vtedy.
Tie čo sa zhrozím, keď ich znova vidím. Ako tie zo strednej. Tam som robil aj nástenky...Lenina....

Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

To je stále to pred. A potom? Prišlo to automaticky?

Neviem. Postupne.
Dosť dlho som nemal odvahu robiť vlastné veci. Takže z tých Pink Floydov a Qeenov a muzikantov som prešiel na Šiškinov. To už bolo akože umenie.

Boli to verné kópie?Krajinky. Nie úplne. Iba tak, ako som vedel.
Ľudia také krajinky chceli. Snažil som sa ich urobiť tak, aby sa páčili.

Obrázok blogu



Neskôr pribudol nejaký Dalí. Vtedy ma to začalo ešte viac zaujímať.
Umeniu som nerozumel. Ani abstraktným obrazom.
Ani týmto by som nerozumel keby som ich vtedy videl. Vôbec.
To je obraz? Ja tam nič nevidím.

Chodil si do galérií?

Nie nechodil. Vôbec.

Ani obrázky v knihách si si nepozeral?

Knižky? Dostal som jednu. Tam niekde ju mám. Umenie, tvorba...
Tam boli tiež obrázky ktorým som nerozumel.
Picasso?
A teraz sa mi páči. Možno zo všetkých najviac. Cézane, Van Gogh také mená som nepoznal.
Poznal som Šiškina, Dalího ... Rembranta.

Ja by som sa aj tak rád dostal k tomu prvému obrazu, keď už si to bol ty.

Dosť dlho som robil tie kópie. Neviem v ktorom roku som spravil prvý. Myslím, že ho má Robo Kiš. On ich zbiera. Je to spolužiak zo základnej školy a zbiera obrázky.
Bola to kytica.

To si si dal do pohára kvety a namaľoval si ich?

To si nepamätám ale namaľoval som to po svojom. Neviem ani v akom roku to bolo.

((druhe))

Povedz mi niečo o hudbe. Od začiatku si si kreslil muzikantov. Hral si niekedy na niečom?

Na fujare?
Nie. Robím si opičky.
Hudba je pre mňa veľmi dôležitá. V Kraľovanoch som počul prvýkrát gramofón. My sme ho doma nemali. Ale susedia počúvali Gotta a podobné veci, ktoré vtedy leteli.
V Martine u susedov mali syna. Volá sa Jano Ľupták. Teraz je už primár. U neho som počul prvú dobrú hudbu. Pink Floyd, Genesis, Jethro Tull, Yes. To sa mi vtedy tak zapáčilo, že ich mám stále rád.

Keď maluješ, počúvaš hudbu?

Stále.

Aj ti vytvára nejakú náladu? Alebo ju máš iba ako pozadie?

Neviem si bez nej predstaviť život. Ani bez muzikantov.

Je hudba súčasťou tvojich obrazov?

Teraz je tu neprirodzené prostredie, keď tu nieje. Keď je ticho.
Mama má rada doma ticho. Vypína všetko. Mala päť detí tak možno preto.
Niekedy potrebujem jemnejšiu hudbu, niekedy hlučnú. Podľa nálady.

Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

Keď si mal tú prvu výstavu v podzemnom bunkri, bolo tam niekoľko veľkých obrazov. Na jednom z nich som si všimol zakomponovaný zvyšok skutočných riflí, ktorý bol potom premaľovaný. Tu na zemi máš zasa tri obrázky polievok. Namaľovaný tanier a na ňom skutočný obsah prilepený na plátne. Potrebuješ tie reálne predmety v obrazoch? Nestačí iba ilúzia priestoru?

Neviem, či mi to nestačí. Zhorela mi fazuľová polievka a tak ma napadlo, že to nevyhodím. Urobil som ju - takú zhorenú. Preto je aj taká čierna.

Obrázok blogu

Zaujalo ma to, tak som urobil ďalšie.
Aj pivovú. To sme mali radi všetci.

Už nemáš rád pivovú polievku?

Ale mám. Len ju nepoužívam, lebo ak ju človek používa príliš často, môže na to doplatiť. Najmä keď sa zmieša so všeličím iným.
Ťažko sa rozmýšľa, ťažko sa chodí. Človek robí prúsery...

Maľoval si, keď si bol opitý?

Opitý nie, ale nejaké víno som vypil. Stalo sa, že sme jeden večer kotili a na druhý deň ráno ma smädilo. Ja nepotrebujem ísť do roboty, nepotrebujem šoférovať, tak som si ráno kľudne mohol dať jedno pivo. Každý kto chodí na také trojdňové akcie to pozná.

Keď si bol opitý prichádzali nejaké nápady? Alebo to bolo až potom?

Neviem. Možno sa človek menej kontroluje. Menej nad tým rozmýšľa. Všetko je automatickejšie. 

Niekedy nerozmýšľaš nad tým? Čakáš, čo z toho výjde?

To nie. Viem úplne konkrétne čo chcem urobiť.
Počúvaš, čo cez teba lezie. Tieto vlastné veci asi idú odniekiaľ inokadiaľ.

Cítiš sa ako prostredník niekoho, keď maľuješ?

Neviem. Asi sme prostredníci niekoho, kto vymyslel túto zemeguľu. A každý má niečo na nej robiť. Ja mám pocit že mám maľovať a muzikant má hrať a niekto má byť vedec.
A ak počúva to svoje vnútro, tak je spokojný, šťastný.

Takže si v podstate veriaci?

Som veriaci. Od malička sme chodili do kostola. Mama hovorila, že je to povinnosť. Že si v nedeľu treba urobiť povinnosť a potom si môžeme robiť čo chceme.
Ja to vidím trochu inak. Ale občas zájdem aj teraz do kostola. Keď som bol mladší, chodil som často.
A vybral som si z toho, čo sa tam hovorilo.
Nie sme tu len tak zo srandy.

Zaoberal si sa s tým aj nejako hlbšie? Čítal si o viere nejaké knihy?

Ja sa s knihami moc nekamarátim. Mám rád tenké knihy, ktoré sa rýchlo prečítajú. Obrázkové. Veľmi málo som čítal v porovnaní s ostatnými v mojich rokoch.

Veríš teda tomu, že existuje niečo nad nami?

Áno. To ma vždy zaujímalo, aký to má zmysel že sme tu. Len tak? Čo to má byť ? Načo? Prečo? Odkiaľ?
Večer sa pozrieš na nebo - jasná obloha, miliardy hviezd. A inokedy keď sa pozrieš z výšky na zemeguľu, ja som sa iba z nejakého kopca pozeral. Alebo v televízore keď to vidíš...
Tak ťa napadne ako je to všetko urobené, vymyslené. Zaujíma ma, načo sme tu. 

Ako Gaugín povedal "odkiaľ prichádzame, kto sme a kam ideme?"
Kam ideme?

Na to si musí dať odpoveď každý sám. Všetci na to prídeme, keď stadiaľto odídeme. Ja som na to veľmi zvedavý. A myslím si, že tam odkiaľ sme prišli, tak tam aj pôjdeme.

Nemáš strach zo smrti?

Nie. Nie. Ja som na to veľmi zvedavý.

Obrázok blogu



Cez tú vieru? Veríš že existuje posmrtný život?

Neviem, ako si ho mám predstaviť. Ale rozmýšľam nad tým. Sme tu iba na chvíľu. 80 rokov. Čo je to? Ako dlho tu je Zem?

Niektorí ľudia osemdesiat, niektorí dvadsať.

A niekto sto. A zemeguľa je tu ako dlho?

Chcel by si si to potom zopakovať?

Narodiť sa? Ako niekto iný?

S vymazaným hardiskom. Všetko od začiatku. Naučiť sa rozprávať...

Život je pekný. Aj všelijaký. Aj som tu nechcel byť...

Kedy a prečo sa ti na svete nepáčilo?

Keď som mal pocit a asi to bola aj pravda... Nebol som spokojný kam sa svet rúti.

Mal si nejakú ideálnu predstavu, ktorá nebola totožná s tým, čo sa dialo?

Od malička som mal pocit že všeličo nemôžeš. Keď budeš veľký môžeš. Na niektoré otázky som nedostával odpoveď. Potom som si našiel kamarátov. Tam sme na chatách rozoberali všelijaké veci. Potom sa kamaráti oženili, roztratili. Každý sa staral o seba.
No a potom tí tvrdší začali vyhrávať. Všetci sa hnali iba za peniazmi.
Iba tým sa zaoberali.

To bolo niekedy až po revolúcii? Že sa ľudia zmenili?

To neviem. Asi.

((tretie))

Boli časy, keď som dosť dlho o tebe nepočul. Pred tromi rokmi som bol na vernisáži v galérii v Martine, kde si mal najnovšie veci a potom dlho nič.
Až kým sa neobjavila tá aféra s Luciou Bílou v novinách. Pobavil som sa. Vedel som, že je to nejaká riadna hlúposť, ale tak si sa aspoň stal slávnym. Celoslovensky slávny na päť minút. Čo to bolo?

To ani neviem, či to niekto čítal.

Prebral to Nový Čas, bolo to aj v Plus sedem dní.

V Novom Čase to robili iní. Bol tu jeden pán a ja som sa s ním rozprával. A oni tam potom napísali úplne niečo iné.

Vybrali si to svoje?

Nielenže vybrali, ale úplne prekrútili. Pousmial som sa nad tým, lebo nemá význam niečo s nimi riešiť.

Reagovať na to.

Načo? Ale tie obrázky tam nafotili pekne. To sa mi páčilo. Pre mňa sú dôležité tie obrázky. Tá moja robota. To ma zaujíma.

Ako hodnotíš svoj doterajší výtvarný život? Dávaš si na misku váh úspechy a neúspechy?

Nemám pocit, že by boli nejaké neúspechy. Robím čo chcem, maľujem čo chcem. Občas mám výstavu. Niekedy si niekto niečo z toho kúpi.

Takže máš občas aj čo jesť?

Aj keď nič nepredám, mám čo jesť. Človek veľa nepotrebuje. Dôležité je, že mi neprší na hlavu.

Si spokojný s tým, ako sa to vyviíja?

Stále sa to dá niekam posunúť. Aby ľudia mali zážitok z výstavy. Aby to nebolo stále to isté.

Na záver ešte, na čo si za ten čas, čo si na svete, prišiel?

Všetci sa tu spolu moceme. Ja napríklad štyridsať päť rokov. A ešte sa chvíľu budem, ak ma skôr netrafí šľak.
Samovraždu už asi skúšať nebudem. Poučil som sa, že ten pán, alebo kto nás vymyslel, to zatiaľ nechce.
Aby sme tu ešte porobili niečo užitočné.

Takže to má zmysel?

Pre mňa áno. A asi aj pre ľudí. Sú na to celkom dobré ohlasy. Ľuďom sa to páči, keď je výstava. Sú radi. Spýtajú sa kedy bude ďalšia. A bolo ich už viac. V Bratislave, v Žiline...

Tak ti veľmi pekne ďakujem za rozhovor a za súhlas, že ho môžem uverejniť v takejto podobe.

---------------------------------------------------------------------------------------

Úryvok je z pripravovanej knihy rozhovorov. Za kamerou stál Anton Šoukal.

Miro Jankes

Miro Jankes

Bloger 
  • Počet článkov:  528
  •  | 
  • Páči sa:  320x

Prémioví blogeri

Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu