Zajtra ma prepustia. Čo budem robiť?
Okrem ružových teórií o tom, že ma niekde čaká menej zodpovedná a oveľa lepšie platená robota, existuje aj možnosť, že ma už nikto nikam, kvôli môjmu veku a chorobám, nezoberie.
Veľa ľudí, ktorí boli celý život iba zamestnancami u niekoho, má predstavu, že keď prídu o robotu, ľahko sa dokážu uživiť ako podnikatelia.
Lenže z toho, čo vidím okolo seba viem, že to nieje vôbec jednoduché.
Zohnať peniaze na všetko potrebné na začiatku, mať kamarátov, ktorí ti dajú robotu. Mať kamarátov, ktorí ťa ochránia pred mafiou a výpalníkmi.
Nie je problém niečo vyrábať. Problém je predať, lepšie povedané nájsť niekoho, kto si to kúpi.
A nedať sa pri tom všetkom oklamať, nenaraziť na svine a podvodníkov - to je nereálna predstava.
Slnečný štát je filmom o tom, ako sa ružová farba v sne o podnikaní vplyvom skutočného života mení od sračkovohnedej cez krvavočervenú až po takmer čiernu.
Stále nemôžem prísť na to, ako niektorí spisovatelia, scenáristi a režiséri dokážu na niekoľkých krátkych situáciách ukázať charakter človeka.
Čo je schopný urobiť, aby uživil rodinu a kam až ho dokážu dotlačiť okolnosti. A tiež, čo už určite neurobí.
Moja suseda mi povedala, že jej lezú Šulíkove filmy na nervy. Že sú to všetko zakomplexovaní ľudia, ktorí prežívajú pesimistický život. Ona má vraj v sebe vieru, že budúcnosť bude iba lepšia.
Povedal som jej na to, že si nepotrebujem nič prikrášľovať. Beriem život taký, aký je (aj keď je to niekedy naozaj veľmi ťažké).
Nečakám, že bude niečo lepšie (ale ani horšie). Niekedy je veľmi ťažké žiť v realite. Pomáhame si barličkami, zakrývame si oči, aby sme raz prišli na to, ako sme sa mýlili, alebo si to nakoniec ani nepriznáme.
Koniec filmu so scénou s trampolínami mi pripomenul Antonioniho Zväčšeninu. V nej herci hrali na tenisovom kurte imaginárny tenisový zápas bez loptičky.
Tu záverečná scéna ukazuje, že sa občas treba na chvíľu na všetko vykašľať a prestať sa brať príliš vážne.
