Pre mňa je Stalker hlavne pocitový film.
Počas vojny sme sa začiatkom osemdesiatych rokov dostali na mesiac do vojenského priestoru Libava. Jedným z najzarážajúcejších zážitkov bolo, keď sme pri rannej rozcvičke dobehli až ku veľkému rozpadnutému tehlovému kostolu.
Územie bolo uzavreté pre bežných smrtelníkov a všetko, čo tam bolo po jeho premene na vojenský priestor, pustlo bez zásahov človeka.
Kostol bez okien, vnútri opadaná omietka a na streche v spoji dvoch šikmých plôch rástla mladá breza. Steny kostola zvnútra aj zvonka popísané ruskými nápismi, pretože tam chodili cvičiť aj "dočasne" umietnení ruskí vojaci.
Prostredie filmu mi ten pocit pripomenulo. V Rusku dodnes existuje množstvo miest, kde to vyzerá úplne tak isto, ako vo filme a nemusela tam vybuchnúť ani atómová elektráreň, nemuselo tam pristáť žiadne UFO.
Je to nejako v Rusoch, neupratovať po sebe.
Videl som fotky z pobrežia ruských morí, kde hrdzavejú vraky starých lodí.
Vo filme ma zarazili aj zábery hercov, ktorí ležia v blate alebo vo vode v mokrých šatách.
Zažil som to viackrát na vojne ale raz aj dobrovolne ešte pred vojnou, keď som sa vybral nedostatočne "vyzbrojený" na trojdňový čunder a zastihla ma búrka. V mokrom oblečení som prechádzal lesom po práve skončenom daždi a vedel som, že sa dva dni nebudem mať do čoho prezliecť.
Ale aby som sa vrátil k tomu o čom vlastne ten film, aspoň podľa mňa, je.
/Je to názor po druhom videní. Keď si ho pozriem viackrát, určite tam toho ešte veľa nájdem./
Nie je o prostrediach, ani o zvukoch.
Je o tom, že ľudia už ničomu bezhranične neveria a už iba málokto dokáže urobiť niečo nezištne.
Tým, že to bolo natočené v roku 1979, Tarkovskij s bratmi Strugackými takmer tridsať rokov dopredu vedeli, čo bude platiť aj v roku 2007.
