Kto príde a kto určite nepríde?
Pred piatimi rokmi sme sa zišli okrem ôsmych všetci.
Niektorí spolužiaci boli v tom čase v zahraničí, niektorí v nemocnici (Jeden z nás už nežije. Pred pätnástimi rokmi bol na stretnutí a so všetkými sa rozlúčil. Mal jemné páperie na hlave po chemoterapiách a tušil, že mu neostáva veľa času).
O niektorých vôbec neviem, prečo vtedy neprišli.
Mrzia ma hlavne traja spolužiaci, ktorých som od skončenia strednej školy nevidel.
Medzi nimi aj Peter, s ktorým som presedel štyri roky v jednej lavici.
Stretnutia po rokoch sú vždy zaujímavé. Každý spolužiak si v sebe nesie svoj príbeh.
Niektorí ako z hollywoodskeho filmu (mali obrovské šťastie, všetko im vyšlo, videli kus sveta, majú zaujímavú robotu, spokojnú rodinu), niektorí ako z filmového klubu (na hranici znesiteľnosti, s problémamy so zdravým, alkoholom, všetkým).
Ostatní obyčajné životy s obyčajnými starosťami.
Je zaujímavé, a nech mi to niektorí spolužiaci odpustia, že si vysoké školy dokázali urobiť aj tí, ktorí mali na strednej občas problém prejsť. Mali v sebe však veľkú ctižiadostivosť a aj keď im vysoká škola niekedy trvala o nejaký ten rôčik dlhšie ako ostatným, sú ižinieri.
Ja som sa po skončení strednej školy o vysokú ani nepokúšal. Rodičia by mi ju nedokázali zaplatiť a necítol som ani potrebu. Strojárina, ktorú som na strednej škole skončil, nebola tým „pravým orechovým“, v čom by som sa našiel.
Po vojne som už vedel, čo chcem a na vysokú som si prihlášku podal. Rozhodol som sa študovať Slovenčinu a výtvarnú výchovu na Pedagogickej fakulte v Banskej Bystrici.
Príjímačky s talentovkami boli jedným z najpríjemnejších okamihov v mojom živote.
Na podstavci pred nami sedela pekná mladá slečna v takmer priesvitných voľných letných šatách. Bolo to v slnkom presvetlenej kresliarni. Okolo modelky porozkladané stojany s kresliacimi doskami.
Viac ako dve hodiny sme ju zvečňovali uhlíkom na veľké formáty baliaceho papiera.
Kým niektorí budúci učitelia celé dve hodiny gumovali jeden jediný hárok, ja som nakreslil asi dvadsať obrázkov z rôznych uhlov. Kreslil som ako v tranze. Skúšajúci sa chodili na tie moje výtvory pozerať aj z vedľajších tried.
Talentovky som urobil, ale neurobil som ústne skúšky - politickú časť.
Bolo to za totality a budúci učitelia museli mať „správne názory“. Ja som po dvojročnej skúsenosti na vojne mal nesprávne.
Prišlo mi vtedy rozhodnutie, že ma nezobrali pre nedostatok miesta.
Autobusová zastávka, na ktorej dnes v Dubnici vystupujem, je práve pred našou bývalou školou. Veľa sa toho zvonka nezmenilo. Podľa zoznamu vyučujúcich na internete, niektorí naši učitelia stále učia.
Jeden z nich sa stal riaditeľom školy, jeden zástupcom.
Ešte je chvíľa času, tak skočím zapáliť sviečku sestre na hrob a na polhodinu nakuknem ku bratovi.
Reštauráciu, kde sa stretnutie uskutoční, nájdem ľahko. Boli sme tam aj pred piatimi rokmi. V chodbe už stoja zo šiesti bývalí spolužiaci.
Zvítame sa. Po krátkom rozhovore si ideme sadnúť do vedľajšej miestnosti, kde je pripravené všetko čo na také stretnutie patrí.
Prichádzajú ďalší. Väčšina mi je známa. Päť rokov nie je až tak veľa, aby som ich nespoznal.
No prichádza aj neznámy muž. Až keď prehovorí, uvedomím si, že je to môj sused z lavice Peter.
Mám obrovskú radosť. Večer sa začal naozaj príjemne.
Po krátkom čase sme skoro všetci a pribudol aj náš triedny. Zatiaľ čo na nás je vidno, ako sme zostarli - riedke (prípadne skoro žiadne) vlasy, u triedneho ako keby zastal čas.
Celý večer sa postupne presúvame a rozprávame. Až z toľkého rozprávania strácame hlasy.
Bolo to najlepšie stretnutie zo všetkých doterajších.
Nevypil som okrem prípitku ani kvapku alkoholu. Neopitou hlavou sa oveľa lepšie počúva.
Za jednu noc sa dozvedám množstvo príbehov, osudov.
Veľa spolužiakov, ktorí boli na strednej škole sivými myškami, sú zrazu majitelia firiem alebo zastávajú vysoké posty. Mali to určite v sebe už na škole, ale prejavilo sa to až po rokoch.
Prestal som sa na všetko pozerať príliš kriticky.
Som rád, že mám takých spolužiakov akých mám a že sme sa zišli v takej veľkej zostave.
Okolo druhej odchádzam s jedným zo spolužiakov a s dvomi spolužiačkami autom .
V Púchove počkám pol hodiny na neskoronočnej stanici so spiacimi návštevníkmi diskotéky na pražský rýchlik, ktorý ma dovezie až do Vrútok.
Ešte predtým v Žiline 10 cm prvého snehu.
Po pol šiestej ráno som už v posteli.
