Stávalo sa mi to občas v pražskom rýchliku. Cestovali sme v noci. Z Martina cez Žilinu. Za Ostravou som zaspal. Keď som sa za Přerovom zobudil, išli sme opačným smerom. Trochu psycho, kým som si tú cestu neprešiel bez spánku. V Přerove sme prišli normálne do stanice. Potom vymenili lokomotívy. Zo začiatku vlaku ju presunuli na koniec. Keď sa vlak po čase rozbehol, pokračovali sme odbočkou ako keby naspäť.
Dlho som túžil bývať na brehu mora. Po videach z Fukušimy už to nechcem. Môj dom by musel stáť aspoň kilometer nad hladinou, aby som pokojne spával, že sa ku mne nedostanú cunami.
Napriek tomu mám more rád. Chvíľu vždy zariskujem a nechám sa unášať. Zabudnem na jeho divokosť. Na to, že sa môže v okamihu zmeniť na vraždiaceho netvora s neobmedzenou silou.
Zasa ma prekvapila Marina Abramovic. Už má 67 rokov. Neskutočne jej rozumiem.
Chcel by som chvíľu sedieť oproti nej a dívať sa jej do očí.
http://www.youtube.com/watch?v=sZrttwse6ls
Pre nezasvätených:
Marina urobila nedávno performance. Posadila sa do galérie na niekoľko hodín a každý návštevník si mohol sadnúť oproti nej a mohol sa dívať do je očí. Zaujímavá performance začala gradovať, keď si oproti nej sadol Ulej. Jej bývalý partner, s ktorým prežila 4 intenzívne roky.
O čom je život ?
Dôležití sú iba ľudia, ktorých máme radi. A dôležité je, aby sme im neubližovali.
