Hračiek sme veľa nemali.
Hrával som sa pod starou slivkou.
Urobil som si kopček z piesku, do ktorého som vyvŕtal tunel. Za tunelom bol vyhĺbený potok a ponad neho most z drevenej dosky, alebo drevených paličiek.
Ako auto mi slúžila spodná časť rozobraného lunárneho tanku, ktorý som pred rokmi dostal pod stromček a odvtedy som ho mnohokrát úplne rozobral. Po čase sa na ňom tým rozoberaním a opätovným skladaním polámali ohybné kovové pliešky a dve hlavné časti sa už nedali spojiť.
Celý pieskový kopec pokrývali cesty, vytvorené kovovými kolieskami vozidla.
Dokázal som sa tam hrať aj niekoľko hodín. Čas som vtedy nevnímal. Nikam sa nebolo treba ponáhľať. Neboli žiadne starosti.
Keď som mal hlad, zabehol som domov za mamou a ona mi natrela chleba s maslom alebo masťou. Keď som bol smädný, urobila mi sirupovú vodu, kakao, alebo som si napustil do pohára bublinkovú vodu zo sifónovej fľaše.
Keď som bol väčší, fascinoval ma oheň.
Prvý krát som si opekal slaninu asi ako desaťročný. Sedeli sme na lúke pod lesom nad zákrutou asfaltky, kadiaľ mali za dve hodiny začať jazdiť prvé autá púchovskej rally.
Oheň sme si od vtedy zapaľovali vždy, keď sme si chceli opiecť slaninu, špekáčky, alebo upiecť v pahrebe zemiaky. Ale veľakrát som si pripravil suché drevo len tak. Z do kruhu uložených kameňov som si urobil ohnisko. Nič som si neopekal. Iba som sa díval do šľahajúcich plamienkov, do rozžeravenej pahreby. Cítil som vôňu dreva. Niekedy tiež prenikavú vôňu borovicovej živice. Prihadzoval som obhorené konáriky.
Nevedel som nič o svete.
Poznal som niekoľko veľmi zlých chalanov, ktorí ma občas zmlátili. Málokedy som vedel prečo. Niekedy stačilo, že som sa objavil v ich časti dediny.
Ale inak som väčšine ľudí dôveroval. Nečakal som od nich nič zlé.
Občas ma presvedčili o opaku. Napríklad, keď sme stáli pred obchodom v rade na chlieb, ktorý vozilo ku nám oranžové nákladné auto z lúckej pekárne.
Obchodníci – starší manželia, ktorí nikomu neverili, po príchode auta s chlebom zamkli zdnuka dvere a prepočítavali aj 15 minút rožky. Všetci sa na mňa zozadu tlačili. Bývali sme od obchodu asi 50 metrov, tak som stál v rade medzi prvými. Jedna, o pár rokov staršia dievka ma neskutočne silno uštipla do zadku. Doteraz neviem prečo.
Dnes som prechádzal v meste okolo jednej upravenej záhrady. Nie je to žiadna umelina. Iba pokosená tráva - skôr lúka než anglický trávnik medzi vyrastenými kríkmi. Videl som zasa tie detaily. Tie zákutia, kde by sa dal postaviť bunker z kameňov, palíc a čečiny.
Len mať o tridsaťpäť rokov menej a prázdnu hlavu.
