Bol som jej v Prahe vybaviť víza práve vtedy, keď sa na západonemeckej ambasáde „ubytovali“ prví DDR-óni. Bolo ich tam neskôr viac ako dvesto. Celé rodiny s malými deťmi. Pred ambasádou odstavené Trabanty s východonemeckými ŠPZ-kami. Ulicu strážili policajti.Videl som potom, už pár rokov po revolúcii, v televízii dokumentárny film so zábermi, ako ďalší východní Nemci preliezali plot. A ako im českí policajti v tom chceli zabrániť.
Z 24. na 25. novembra 1989 som zasa cestoval do Prahy. Išiel som pre svokru, ktorá sa mala na druhý deň podvečer vrátiť z Nemecka.
V oficiálnej televízii som sa o novembri nič nedozvedel. Dávali iba propagandistické šoty v správach o niekoľkých narušiteľoch verejného poriadku.
Už v rýchliku do Prahy bola zvláštna atmosféra. Sedel som sám v kupé. Keď sme prešli slovensko-moravské hranice, postupne pristúpili viacerí ľudia asi v mojom veku. Zanietene rozprávali o nejakej obrovskej demonštrácii, ktorá sa chystá na Letnej a na ktorú práve cestovali. Boli to kresťania. Pripadal som si ako keby som sa dostal nedopatrením do stredu nejakej tajnej cirkevnej organizácie. Všetko už mali premyslené. Tešili sa, že uvidia kardinála Tomáška. Nikdy predtým som o ňom tuším nepočul.
Ľudí, ktorí cestovali vlakom, stále pribúdalo. Pred Prahou sa v uličke nedalo ani pohnúť.
A Praha to bol už úplne iný svet. V podchode na Mustku v jednom z výkladov bola namontovaná veľká obrazovka. Cez ňu vysielala nezávislá televízia. Jiří Bartoška práve hovoril slová, ktoré by v normálnej televízii určite nemohol povedať.Vtedy som si uvedomil, že to už nikto nezastaví. Museli by zatvoriť do basy polovicu národa.
Keď sme večer z Prahy odchádzali, pozerali sme správy v televízore na stanici. Neviem, či to bola nezávislá televízia, alebo už oficiálna štátna. Ukazovali zábery z tej obrovskej demonštrácie na Letnej. Toľko ľudí pokope tam nebolo ani na masovo organizovaných prvých májoch.
Zaujímavé to bolo aj v robote. Ako sa postupne menila situácia. Ako najväčší komunisti zrazu začínali byť neistí.
Keď mal byť generálny štrajk, niektorí ustráchaní kolegovia hovorili, že tam nepôjdu. Že sa nechcú dať zavrieť.
Na námestí som bol asi iba raz. Videl som na tribúnach hovoriť neznámych ľudí, ktorí boli sami rozpačití z toho, čo sa deje. No mali plné ústa demokracie, slobody. A videl som divné iskry v očiach väčšiny ostatných ľudí. Videl som sfanatizovaný dav.V robote začali najväčšiu aktivitu prejavovať veční nespokojenci. Žiadali povyhadzovať z vedenia všetkých komunistov.
Prestali vykrikovať hneď potom, ako dostali lepšiu robotu. Už ich nezaujímal osud ostatných. Stačilo, že si pomohli sami.
Až po 89 som naplno pochopil, v čom sme predtým žili. Ostnatý drôt na hraniciach nás nechránil pred kapitalizmom. Chránil komunistický režim pred tým, aby z neho všetci nepoutekali. Žili sme v ohrade, stráženej samopalmi. A strážili sme sa sami. Niektorí veľmi horlivo a iniciatívne.
Keď som sa dostal prvý krát potom do Rakúska, zarazilo ma množstvo tovaru v obchodoch. Veď to nie je možné všetko spotrebovať. Potraviny sa musia pokaziť.
Toľko oblečenia si nikdy nikto nekúpi.
Také zbytočné plýtvanie.
Mal som v sebe ešte obraz našich obchodov, kde takmer nič nebolo, na všetko sa čakalo v dlhých radoch. Veľa vecí sa dalo zohnať iba cez iných ľudí, ktorí mali známych v obchode.
To čo sa dialo po 89 je už zasa na iný článok.
