Hanba na sto rokov

Občerstvenie aj hudbu platil zamestnávateľ.
Dačo sa popilo, pojedlo. Potom sa tancovalo. Niekedy sa popilo viac, ako sa malo. Viacerí kolegovia, a aj niektorí šéfovia, pod vplyvom omamných látok povystrájali hlúposti, akých sa v bežnom pracovnom živote väčšinou nedopúšťali.
Raz za čas sa to stalo aj mne. Najhoršie bolo ranné prebudenie. Z útržkov pamäte po alkoholovej noci som sa snažil poskladať nejaký, pre mňa priaznivý, obraz. Niekedy sa to nedalo ani s vypätím všetkých síl. Hanbil som sa až tak, že som si občas nevedel predstaviť, ako pôjdem na druhý deň do roboty.

Premiér urobil podobnú, obrovskú hlúposť. Vystúpil v propagandistickej relácii štátu, ktorý zabíja nevinných ľudí po tisíckach. Zomierajú nielen Ukrajinci. Zomierajú aj "oslobodení" Rusi na okupovaných ukrajinských územiach, ktorí museli narukovať do ruskej armády. Zomierajú Rusi z iných častí Ruska, ktorí išli zabíjať za peniaze.
A náš premiér hovorí, že Ukrajinci si za vojnu môžu sami. Mali sa podvoliť. Mali súhlasiť s akýmikoľvek podmienkami, ktoré im navrhol agresor - Rusko. A vojna by nebola.
Ak sa premiér ráno zobudil, bol by som rád, keby mal podobné výčitky, ako som po firemných večierkoch kedysi mával aj ja.
Ak sa nehanbí, hanbím sa za neho.