Keď som sa narodil, mal 49 rokov a už dávno netajomníčil. Chodil každý deň do roboty a raz za čas na stranícke schôdze.
Keď prišiel november 89, nechápal, čo sa deje. A asi to do smrti nepochopil.Napriek tomu všetkému bol dobráčisko. Robil celý život skoro zadarmo a svojej frajerke, ktorú si našiel až po sedemdesiatke, by zniesol aj modré z neba. Preto aj to málo, čo doma mal, skončilo u nej.
Ja som bol pionier. Prostredie v rodine a niektorí učitelia ma tak zmagorili, že som sa ako asi desaťročný dokonca sám od seba vybral k pamätníku padlých partizánov na Mladoňove a poklonil som sa mu ako som to videl v telke.
Na strednej škole mi vadil spolužiak, ktorý bol zamilovaný do Krylových pesničiek. Chodil som na ateistický krúžok a všetko sa mi zdalo v poriadku.
Po škole som sa v Martine zoznámil s partiou chalanov, ktorí sa zaujímali o surealizmus a niektorí sami maľovali. Bol to pre mňa iný svet a aj keď si skoro stále robili zo mňa srandu, začali mi otvárať oči.
Na vojne som si ich otvoril už úplne doširoka.Skamarátil som sa s bývalými „máničkami“ – chalanmi, ktorí nosili pred vojnou vlasy po pás, a ktorí chodili na koncerty mne dovtedy úplne neznámych kapiel. Naše rozhovory končievali neskoro v noci. November a všetko, čo sa dialo potom, bolo pre mňa ako neskutočný sen. Hneď na jar v 1990-siatom som sedel pri dóme sv. Štefana vo Viedni a stále som neveril. Mal som v pamäti smerovú tabuľu z križovatky v Znojme zpred šiestich rokov
keď sme tadiaľ prechádzali vo vojenskej kolóne a keď som si hovoril, že tam sa nikdy v živote nedostanem.
Pravica, ľavica, stred. Konzervativizmus, liberalizmus.
A ľudia, ktorí to mali naplniť.
Namiesto toho prospechári, karieristi a zakomlexovanci. Pod tým v tichosti komunisti, nacionalisti.
O politike už nenapíšem ani riadok. Tí ľudia mi za to nestoja a je jediným šťastím pre nás, že sú každé štyri roky voľby a že nikto tam nie je „na večné časy“.
