Přerov. Musím prestupovať. Je okolo deviatej večer. Za dve hodiny mi ide rýchlik do Brna.
Skoro prázdna čakáreň. V rohu spí s vyvrátenou hlavou vojak. Za pár hodín vymením môj modrý maturitný oblek za podobnú uniformu.
Keby sa tomu dalo vyhnúť. Keby sa dalo na dva roky zaspať a potom sa iba prebudiť. Viem, že mi už nikto nepomôže.
Do Jihlavy sa dostávam okolo desiatej predpoludním. Vojaci zastavujú mladých opitých regrútov a vykladajú ich na pristavenú V3S-ku. Mňa si v maturitnom obleku nikto nevšíma.
Mám posledné hodiny, kým sa za mnou zatvorí na dva roky ťažká železná brána. Prejdem si pešo skoro celé mesto, ktoré sa má stať mojim druhým domovom.
Nakoniec pred štvrtou prechádzam hranicu medzi poznaným a nepoznaným.Ďalšie hodiny a dni som ako v šoku. Oblek s kravatou, košeľa, ponožky, topánky, tielko, trenírky - všetko ukladám do veľkého papierového vreca. Namiesto nich dostávam uniformu.
Moje krátke vlasy ešte o dosť skrátia starší vojaci.
Prvá večera v kasárňach. Zvláštny zápach, prostredie v ktorom akokeby sa zastavil čas. Všade krik a uštipačné poznámky mazákov. Na niektorých je vidno, že už majú za sebou aj basu.
Ešte horšie je ráno. Vstávame na hvizd píšťalky. Hurhaj. Všetko sa musí robiť v pokluse. Potom rozcvička, ktorá z nás vyžmýka všetku energiu, ktorú som inokedy spotreboval za tri dni.
Cudzie, chladné prostredie bez kúska intimity. Druhý večer. Niektorí chalani sa tešia, že už iba 729 dní.
Rozcvičky sú stále ťažšie. Ešte nás všetko bolí od včerajška a zasa je treba bežať na buzerák alebo do zoologickej záhrady za kasárňami a nevypľuť dušu. A okrem toho neustály psychický tlak.
Na šiesty deň sa dozvedám, že niekoľkí z nás pôjdu do poddôstojníckych škôl. Mne vybrali Pardubice.
Ani neviem ako, vyfasoval som samopal, zbalil si všetky veci, s ktorými som sa nestihol ešte ani poriadne zoznámiť a som za bránou. Vo vrecku mám vojenský rozkaz na presun, ktorý mi slúži ako cestovný lístok.
Cestujem sám. Ani neviem ako mám zdraviť lampasákov, ktorých stretnem cestou. Našťastie sa medzi nimi nenašiel žiadny truľo, ktorý by ma začal buzerovať.Užívam si relatívnu slobodu, ktorú som po prvom týždni už veľmi potreboval.V Pardubiciach si zasa pešo prezriem mesto, zistím v ktorej časti sú kasárne. Mám ešte skoro tri hodiny času. Idem si sadnúť ku Labe. Na pooraných poliach kŕdle vrán. Je polovica októbra a vo mne je množstvo obáv z toho, čo ma čaká.
Našťastie poddôstojnícka škola je trochu lepšia ako Jihlava. Nie je tu toľko mazákov, väčšina vojakov má ukončenú strednú školu. Nie sú medzi nimi žiadni extrémni debili ako v Jihlave, aj keď zopár veľkých sa aj tu nájde.
Velitelia čoskoro zistia, že dokážem prijímať a vysielať morseovkou a tak namiesto do školy, kde sa to ostatní musia učiť, chodím do služby na radiostanicu. Celých 24 hodín mám vtedy pokoj od mazákov. Šesť hodín počúvam so slúchatkami na ušiach správy v morseových značkách, šesť hodín spím vo vedľajšej miestnosti. Cyklus sa potom opakuje.
V škole sa učíme všetko o jedinom druhu rádiostanice.Tak na toto sa určite vykašlem. To sa nechcem naučiť.
Všetko mi tu lezie na nervy. Akurát hodiny strávené v službe sú znesiteľnejšie.Môj veliteľ však čoskoro zistí, že nie som taký, ako by si predstavoval. Začína stupňovať tlak. Dokonca mi na týždeň zakazuje služby. Namiesto toho si musím spolu s ostatnými obliecť gumový protichemický oblek a behať v ňom po buzeráku. Keď cítim, že som v koncoch, vykašlem sa na to. Ešte len teraz začína peklo.
Za trest si musím pred všetkými v protichemickom obleku a maske vyhrabať malou lopatkou polmetrový zákop. Pôda je tvrdá, prerastená koreňmi. Postupujem veľmi pomaly. Veľiteľ ziape. Dávam si dole masku. Zakazuje mi to ale ja ho neposlúcham. Vidím na ňom ako začína červenieť. Je mi to jedno. Hrozí mi basou.
Nakoniec predsa len ešte chvíľu predstieram, že sa zakopávam.
Po večeroch si občas píšem záznamy do zošita, ktorý som si kúpil, keď som prišiel do Pardubíc. Sú to také krátke postrehy a nápady.
V piatok cez vyučovanie prišli pre mňa vojenský politruk a veliteľ roty, že mám ísť k náčelníkovi. Tušil som, že to nie je dobré. Pravdepodobne sa na mňa sťažoval môj veliteľ a teraz to dostanem vyžrať. Ak nedostanem basu, určite ma vrátia do Pardubíc.
U náčelníka mi však ponúknu kreslo a pýtajú sa na mojich rodičov. Pýtajú sa na ich zdravie, choroby. Po pár akoby všeobecných otázkach mi náčelník oznámi, že mi zomrela mama. Ešte dodá, že pohreb bude v pondelok a že mi pridelí niekoho staršieho, aby ma doprevádzal. (ešte nebola prísaha a ja nemôžem ísť domov sám)
V prvých chvíľach si neuvedomujem závažnosť správy. Mám plnú hlavu toho, že pôjdem domov.
Teším sa ako malý chalan.
