Sedeli sme oproti sebe takmer bez slova. Každý sa díval iným snerom.
Slobodník občas zaspal a hlasno chrápal.
Do Púchova sme sa dostali až v noci.
Prvý ranný vlak ide za päť hodín, autobus za sedem.
Dovtedy chodia naším smerom iba nákladné vlaky. Poznať ich podľa toho, že každý ťahá jedna elektrická lokomotíva vpredu a dve vzadu, pretože trať na Moravu má dosť veľké stúpanie.
Slobodník ide za rušňovodičom nákladného vlaku. Vysvetľuje mu našu situáciu. Ten nás, aj keď je to zakázané, púšťa do jednej zo zadných lokomotív.
Hovorí, aby sme sa ničoho nedotýkali, že nám na Lúkach - čo je najbližšia stanica od našej dediny, zastaví.
Asi za pol hodinu sa pomaly rozbiehame.
Úplne absurdná situácia. Veziem sa v lokomotíve. Neveril som, že je to možné.
A idem svojej mame na pohreb. Radosť z odchodu z kasárni sa mení na hrôzu.
Pondelok.
Mama ležala v otvorenej truhle pred márnicou.
Zomrela v ilavskej nemocnici po mozgovej porážke.
Nikto jej po smrti nepodviazal ústa, preto ich mala v rakve otvorené.
Vôbec som ju nepoznal. Ako keby to bol niekto iný.
Známy mi bol iba čierny kostým a modrobiela pásikavá blúzka, ktorú mala oblečenú.
Rada to nosila.
Večer na stanici chvíľu čakám na slobodníka. Odišiel na dva dni načierno domov.
Keď ma uvidí, je celý šťastný.
Slobodník namiesto pozdravu:
„Všetko v poriadku?“
„Ale hej“ odpoviem bez nálady.
Celou cestou do Pardubíc zasa mlčíme. Až tesne pred vystúpením z vlaku mi slobodník povie:
„Už ti dám pokoj. Keby si mal nejaké problémy, príď za mnou. Uvidíme, čo sa dá urobiť“.
Je mi to jedno.
Počas posledných troch dní som bol ako mechom udretý. Iba pomaly mi dochádza, čo sa stalo a čo ma ešte čaká.
Otcovi a sestre som doma navrhol, že nemusia prísť na budúcotýždňovú prísahu do Pardubíc.
Najradšej by som bol sám, lenže kde, keď na izbe je so mnou viac ako dvadsiatka ďalších vojakov a traja uziapaní poddôstojníci.
Drezúra, rozcvičky, lampasáci - všetko mi vadí oveľa viac ako pred pohrebom.
A ešte začína byť riadna kosa. V plátennom spacáku sa v nevykúrenej miestnosti nedokážem zohriať.
V celých kasárňach platí nezmyselné nariadenie veliteľa, že sa vo vysokých kachliach može kúriť iba od ôsmej do pol desiatej večer a potom sa všetky žeravé uhlíky musia zahasiť vodou. Do rána je na izbe zima, ako keby sme všetci spali vonku.
Z tenkého spacáku, na ziapanie slobodníka a hvizd píšťalky, musíme vybehnúť iba v trenírkach a tielku na polhodinovú rozcvičku na buzerák.
Všetko ma serie.
V učebni po raňajkách ani nevnímam výklad veliteľa o už pred dvadsiatimi rokmi zastaranej rádiostanici.
Sedím neprítomne a premietam si udalosti posledných dní.
Do poslednej chvíle som naivne veril, že sa stane zázrak a ja nebudem musieť narukovať.
Keď som sa koncom septembra, pred nastúpením do vlaku, lúčil s mamou, ani vo sne ma nenapadlo, že ju už neuvidím živú.
Dni sa po sebe opakujú ako robota pri páse. Každý deň to isté, akurát občas sa niekto z veliteľov horšie vyspí a je to dvojnásobne nanič.
