Jediné, čo je na tomto dni potešitelné, je naša prvá a možno dlho aj posledná vychádzka.
Okolo jednej po návrate do kasární odovzdáme samopaly.
Do desiatej večer môžeme byť v meste.
Všetky obchody už zatvorili.
Chcel by som si kúpiť nejakú maškrtu na spestrenie stereotypnej kasárenskej stravy.
Predpokladám, že by okrem natrieskaných reštaurácií mohol byť otvorený ešte bufet na železničnej stanici.
Z kasární na stanicu je to pešo viac ako hodinu. Nemám sa kam ponáhľať.
Idem popod trolejové vedenie o ktorom viem, že ma dovedie až do centra.
V staničnej hale je množstvo ľudí. Sú tri hodiny.
Zrazu v rohu na lavičke zbadám sedieť otca. Vedľa neho stojí chrbtom ku mne otočená sestra Majka.
Neverím vlastným očiam.
Zvítame sa.
Otec so sestrou hľadali moje kasárne, ale nepodarilo sa im to. Preto čakali na námestí, kde sme mali prísahu.
Ale medzi dvesto rovnako oblečenými vojakmi ma nemohli nájsť.
Za pár minút im ide rýchlik na Slovensko.
Neviem, či to bolo podvedomie alebo náhoda, že som sa vybral práve na stanicu.
Po prísahe sa všetko vrátilo do starých koľají.
Akurát jeden z nás musel ísť na ošetrovňu. Na prvej vychádzke sa zoznámil z nejakými cigánkami a priniesol si do kasární filcky.
Musel sa zbaviť všetkých chlpov. Ostrihali ho dohola a skrinku mu vystriekali smradľavým dezinfekčným prostriedkom.
Na hodine s ním nikto nechce sedieť.
Skončil výtvarnú školu a vojna ho serie ešte viac ako mňa.
Vidím, ako potláča slzy.
Je november a vonku poletujú vločky snehu. Z okna učebne je vidieť iba les a asfaltku, po ktorej občas prejde auto.
Som tu zavretý uz dva mesiace.
Na vychádzky sa dá dostať iba za dobré výsledky a to mi nehrozí.
Prepadáva ma depresia z neriešiteľnej situácie.
Nedokážem sa zmieriť s tým, kam som sa dostal. Cítim sa ako nespravodlivo odsúdený väzeň.
Chýba mi túlanie po horách a sloboda.
Všetok čas okrem asi hodiny pred večierkou mi organizuje niekto iný.
Ráno zasa sedíme na hodine.
Veliteľ monotónne vysvetľuje ladenie rádiostanice.
Je to dosť zložité. Ku ruskej stanici sú tri komplikované manuály, ktoré sa máme za pol roka naučiť.
Vidí, že som duchom neprítomný, tak ma vyvolá, aby som zopakoval jeho poslednú vetu.
Nemám ani šajnu, o čom hovoril.
Vojaci sa smejú.
Ja si po chvíli mlčania a po vypočutí jeho nadávok sadám.
Dívam sa pred seba, keď sa mi zrazu pred mojimi očami začne vytvárať tmavomodrý tunel.
Vidím úplne jasne všetkých vojakov aj predmety v triede, ale cítim aj ten tunel. Je akoby mimozmyslový.
Pomaly sa otáča proti smeru hodinových ručičiek a ja zrazu vidím sám seba, ako sa v ňom začínam pomaly posúvať dopredu.
Nie je to chôdza.
Ako keby ma do neho vťahovalo a pritom sa tomu nebránim.
Medzitým však vidím aj to, ako sedím na stoličke.
Veľmi sa zľaknem.
Prihlásim sa, že sa mi krúti hlava.
Veliteľ ma posiela na ošetrovňu s ešte jedným vojakom.
Keď mi medik meria tlak, takmer skríkne na doktora.
"Veliteť, poďte sa pozrieť, to som ešte nevidel !"
