Na Slovensku je to tak - dokončenie

Dnes by sa mal stretnúť so starším bratom a chcel skúsiť nájsť Martinu.
Pri spomienke na ňu mu srdce bilo ako puberťákovi.
Hneď po prvom stretnutí po brigáde v Prahe začali spolu chodiť. On bol v maturitnom ročníku, ona začínala na vysokej v Bratislave.
Stretávali sa iba občas cez víkendy. Niekedy raz, niekedy dva krát za mesiac. Martina mala v škole veľa učenia a domov chodievala nepravidelne. Zamilované listy si však písavali často. Raz mu poslala svoju fotku o ktorú ju prosil a pribalila farebné pierko. Dlho si ho schovával v starom dome na povale v krabici od bonboniery spolu s listami. Vtedy mu prvý krát napísala oslovenie: Milý môj.
Niekedy sa stretli aj v meste. Domov k nim nikdy nešiel. Jej otec bol vážne chorý a Tomáš sa hanbil.
Radšej sa, držiac za ruky, túlali zamrznutým mestom, občas sa bozkávali a viedli dlhé rozhovory. Alebo iba mlčali. Bol do Martiny stále viac zamilovaný. Veľmi mu chýbala. Ale pritom často cítil, aká je nedostupná. Stále musel vymýšľať, ako sa k nej dostať.
Pozval ju na stužkovú.
Na pár hodín prišla.
Vtedy s ňou zažil prvý trapas. Mala pekné červené šaty a sivý kožuštek. Vyzeral ako strieborný strapatý pštros. Keď odchádzala, chcel jej pomôcť s obliekaním. Videl to veľakrát vo filmoch, no nikdy to ešte neskúšal. Nevedel, že kabát nestačí iba podržať. Treba ho aj trochu podvihnúť, aby sa dostali ruky do rukávov. Dievča si nakoniec muselo pomôcť samo.
Cítil vtedy obrovský rozdiel v prostrediach, z ktorých pochádzali. No veril, že sa to bude dať prekonať.

Po raňajkách naštartoval auto, zapol hmlovky a vyrazil naspäť po dialnici do päťdesiat kilometrov vzdialeného mesta. V ňom na cintoríne mal pochovanú staršiu sestru. Keď mala pohreb, bol na Slovensku posledný krát.
Zišli sa vtedy všetci. Otec ani mama už nežili. A neprišiel ani sestrin bývalý muž.
Sedel vo vyšetrovacej väzbe. Sám sa priznal, že sestru zabil.
Odsedel si potom osem rokov z desaťročného trestu. Pustili ho o dva roky skôr za dobré správanie.
Tomáš si vyčítal sestrinu smrť.
Mesiac predtým mu volala. Mala ísť na liečenie po operácii a nemala kde nechať dvoch synov. S mužom už bola v tom čase rozvedená, no nakoniec on bol jediný, kto sa mohol o synov tie tri týždne postarať.
Vtedy začali zasa spolu žiť.
Jej bývalý muž bol žiarlivý. Pil a alkoholom zapíjal aj lieky. Potom bol agresívny. Bál sa, že sa jeho bývalá žena znovu vydá a nechcel prísť o synov. Žena mu často hovorila, že keď ju bude biť, zakáže mu súdom stretávať sa s nimi.
Pár dní po návrate z liečenia, keď synovia odišli ráno do školy, sa zasa pohádali. Pri bitke ju zvalil na zem a začal ju škrtiť. Snažila sa ubrániť, no on neskončil, kým neprestala dýchať.
Hrob po dlhšom hľadaní nakoniec našiel. Pamätal si zvláštny náhrobný kameň muža, pochovaného vedľa nej. Na cintoríne odvtedy pribudlo asi desať radov hrobov. Preto chvíľu pochyboval, či sa mu to podarí.
Bratovi, ktorý mal na starosti obrubu a kamennú platňu, vtedy poslal peniaze. Na platni bolo niekoľko starších, dažďom rozmočených venčekov, kahance a vysušené živé kvety. Poupratoval hrob, do vázy napustil čistú vodu a dal čerstvé kvety, ktoré kúpil po prichode do mesta na trhu.
Naobedoval sa zasa v reštaurácii. Tentoraz bolo jedlo zasa dobré a nebolo ani také drahé ako v Bratislave. Všade však bolo cítiť cigarety.
Odvtedy, ako mal problémy s dýchaním, prestal fajčiť. Cigaretový zápach mu pri obede vadil.

O hodinu neskôr zastal pred Martininým domom. Bol to obyčajný panelák. Za tie roky sa na ňom vôbec nič nezmenilo. Iba na niekoľkých bytoch vymenili okná.
Pri vchode našiel zvončeky a na jednom z nich aj meno jej mamy. S tlčúcim srdcom zazvonil.
Prišla mu otvoriť udržiavaná, upravená stará pani. Mohla mať cez osemdesiat rokov. A už mala dosť veľké problémy s chôdzou.
"Dobrý deň. Volám sa Tomáš Mišún a som spolužiak vašej dcéry, " zaklamal.
"Ktorej? Stanky alebo ..."
"Martiny. Tridsať rokov som o nej nič nepočul."
"Poďte ďalej."
"Nechcem obťažovať. Chcel by som sa iba spýtať, kde žije a poprosiť telefónne číslo na ňu."
"Číslo neviem. Voláva mi každý večer ona. Ale mám vizitku. Robí v Trenčíne. Je riaditeľka. Donesiem vám ju. Naozaj nepôjdete ďalej?"
"Nie, ďakujem. Počkám tu."
Žena vošla do bytu a za chvíľu mu podávala bielu vizitku s modrým ornamentom a čiernym písmom.
"Vydala sa?"
"Nedávno. Druhý krát. Kvôli robote sa presťahovala do Košíc. Zháňa tam ľudí pre nejakú továreň na západnom Slovensku. Vybavuje im ubytovanie, stravu. "
Muž si dôkladnejšie prezrel text. Bolo tam neznáme meno: Ing. Martina Belešová, personálna agentúra, riaditeľka.
"Má nejaké deti?" spýtal sa nesmelo Tomáš.
"Dvoch dospelých synov. Jeden študuje právo a druhý robí v Brne."
"Veľmi pekne vám ďakujem a keď s ňou budete volať, pozdravte ju."
"Ako sa to voláte?"
"Mišún. Tomáš Mišún."
"Dobre. Pozdravím."
"Dovidenia."
"Dovidenia."

Auto nechal zaparkované na parkovisku pred domom a vydal sa pešo po uličkách, ktoré dlhé roky nevidel. Veľa sa nezmenilo. Niektoré budovy mali stále rovnakú fasádu, niektoré nedávno opravili.
Pribudlo aj zopár nových. No všetky boli skôr funkčné než pekné. Jedinú zmenu videl v budovách bánk. Tie všetky boli prestavané a na niektorých bolo vidno, že ich nerobili iba stavbári ale aj architekti. A nešetrilo sa peniazmi. Zo všetkého však cítil podobnú melanchóliu ako keď bol pri rodnom dome.
Martinu už nebude hľadať. Načo?

Pred večerom sa dostal ku bratovi. Stále býval v tom istom byte, do ktorého mu Tomáš pomáhal sa presťahovať.
Odvtedy, ako ho videl naposledy, brat veľmi schudol. Zostarol a zdalo sa mu, ako keby sa aj zmenšil.
Ale hlavne sa zmenil. Rozprával o nejakom prerode.
Napísal knihu o tom, ako majú ľudia žiť, ako sa majú stravovať, dokonca ako sa majú modliť. Sám niekoľkých ľudí liečil. A tvrdil že sa mu pred rokmi zastavil vek a už nestarne.
Bol to už úplne iný človek ako ten, ktorého poznal.
Z neveriaceho sa stal fanaticky veriacim.
Tomáš si spomínal na jednu dávnu noc, keď spolu spali u susedov - kmotrovcov pod obrovskými perinami. Mama mala vtedy päťdesiat rokov a v jedinej izbe by sa nemali kde toľkí vyspať. Preto spali tu.
Rozprávali sa vtedy dlho do noci.
Mal pätnásť rokov a bratovi povedal ako ho občas prepadne panický strach zo smrti. Čakal od neho, že mu poradí čo s tým, ale on mu povedal, že sa smrti bojí tak isto.
Brat teraz uveril svojím predstavám a moc sa s ním nedalo rozprávať. Stále dookola hovoril o tom, že by mal Tomáš schudnúť, zdravšie sa stravovať a veľa sa hýbať. Brat každý deň najazdil množstvo kilometrov na bicykli a stal sa z neho vegán.
Po večeri sa rozlúčili a Tomáš sa vrátil do penziónu.
Zajtra ho čaká posledné stretnutie.
Pozval sestru na obed.

***
Keď sa zišli a dali si pusy na privítanie, zacítil pach lacného vína. Bolo ešte len okolo desiatej predpoludním.
Vedel, že sestra veľa pije.
Rozviedla sa s mužom, nechala mu tri dcéry a dom a odišla za frajerom.
Tomáš sa jej opýtal pri obede, či sa nedalo s bývalým mužom dohodnúť. Porozprávala mu svoju verziu toho smutného príbehu. Bolo by mu jej ľúto, keby nepoznal aj verziu druhej strany.
Obidvaja mali na tom svoj podiel.
Mrzelo ho, že jej nedokáže pomôcť. Ona si nepripúšťa, že je alkoholička a nechce sa liečiť.
Býva s frajerom v prenajatom byte a nikde nerobí.
Ak ju frajer vykopne na ulicu, bude z nej bezdomovkyňa.
Po obede sa ešte prešli po vynovenej pešej zóne.
Pred jednou z krčiem stála ich bývalá suseda Jana. Robila tam čašníčku.
Pozdravili sa. Tiež veľmi zostarla.
Sestra mu ešte porozprávala, ako zobrala na svoje meno mobil. Ten jej, keď bola opitá, ukradli a teraz jej chodia upomienky, že za neho neplatí. Pýtala sa, kde na Slovensku je ženská basa. Aby vedela, kde bude sedieť. Mala tam dlh okolo tristotisíc korún.
Tomáš jej nevedel poradiť. Toľko peňazí nemal a ani sestre moc neveril.
Okrem protialkoholického liečenia by možno potrebovala aj psychiatra. No ona sa nechce liečiť. A keď sama nechce, nikto jej nepomôže.
Centrum malého mestečka sa rokmi úplne zmenilo. Dlho tu nebol. Starú časť so synagógou zbúrali v posledných rokoch pred novembrom a postavili takéto monštrá. Bol z toho cítiť chlad.
Dobre, že zajtra odchádza.
Až ho striaslo.
Rozlúčili sa.
Posledná noc na Slovensku.
Posedel si chvíľu v bare na prízemí penziónu. Hrala tam tlmená hudba. Niektorí ľudia dokonca tancovali.
Mal chuť sa opiť, no vedel, že ráno musí šoférovať. Vypil iba dve pivá a išiel spať.
Ráno zaplatil za ubytovanie, v Budapešti vrátil požičané auto a podvečer letí naspäť do Toronta.
Rozpršalo sa.
Tentoraz sedel pri okne.
Na vedľajšie sedadlo si prisadol mladý muž s dredmy. Vyzeral ako Jamajčan a stále si potichu spieval.
Keď zbadal kvapky dažďa na okne lietadla pred odletom, povedal dve anglické vety. A boli to jediné dve vety, ktoré za celý let povedal. Že maďarské aerolinky ušetria. Nebudú musieť umývať lietadlo.
Jamajský sused po štarte na niekoľko hodín zaspal.
Keď sa dostali nad oblaky a zapadlo slnko, Tomáš sa pozeral na hviezdy nad hlavou a občas na blikanie okololetiacich lietadiel. A keď neleteli nad morom a nebolo pod nimi zamračené, v hĺbke sa občas objavili celé vysvietené dediny a mestečká.