Nielen o padajúcich hviezdach

Všetci normálni ľudia spia a my sa teperíme o jednej v noci na kopec za mesto, kvôli nejakým bezvýznamným hlúpostiam.
Na naše prekvapenie sme tam vtedy objavili niekoľko podobne rozmýšľajúcich ľudí. Dokonca mali stan a rozkladacie lehátka.
Tento rok sme si to zopakovali. Prišli sme ešte v širšej zostave.
Ideálne podmienky. Úplne jasno, bez mesiaca na oblohe. Stredom oblohy sa zo severovýchodu na juh tiahla Mliečna dráha. A zasa sme tam neboli sami. Zaparkovali sme auto, zhasli svetlá a viac ako trištvrte hodiny sledovali vesmírne teátro. Padali. Niektoré iba stotinu sekundy, niektoré oveľa dlhšie aj s dymovou stopou na oblohe, ktorá za chvíľu zmizla. Párkrát leteli aj viaceré súčasne. Po čase naši spolupozorovatelia odišli. Zostali sme tam sami. No nie nadlho. Zrazu sa objavilo ďalšie auto. Zastalo, nevyplo ani svetlá. Zdnuka sa ozývala hlasná zmes balkánskych, či tureckých ? pesničiek. Ani motor nevypli. Čo s takými ľudmi. Vyšli sme si uprostred noci na kopec za mesto hlavne kvôli tomu, aby sme sa zbavili svetelného smogu. Naši noví spolupozorovatelia nám to zrušili. Chvíľu sme sa snažili si to nevšímať, potom sme sa radšej presunuli na ďalšiu cyklorozhľadnu nad Belou. Mám rád vetu "Nerob iným to, čo nechceš, aby robili tebe." Pre niektorých ľudí to neplatí. Sú stredom vesmíru a absolútne im nezaleží na nikom inom: Mne je dobre. Ty buď rád, že na teba nevytiahnem pištoľ.

Ps: Domáca úloha na obdobie do ďaľších Perzeíd: Naučiť sa fotiť Mliečnu dráhu tak, aby som získal uverejnenia hodné fotky.