O klamaní

Keď som bol malý, klamal som často.
Niekedy to nemuselo byť vyslovene klamstvo. Vymýšľal som si. Že som niekde bol, niečo som videl. Alebo že otec má oveľa zaujímavejšie zamestnanie, než mal v skutočnosti.
Prikrášľoval som si klamaním realitu.
Klamal som, keď som sa hanbil.
Našiel som si nových kamarátov, ale nepovedal som im, kde bývam, pretože som si myslel, že keď sa to dozvedia, nebudú sa so mnou kamarátiť.
Klamal som keď som sa bál.
Keď sa mi podarilo pri krkolomnom páde zničiť bicykel, schoval som ho za dom. Keď ho otec po pár dňoch našiel, pýtal sa ma, čo som s ním robil. Nepriznal som sa, aj keď som mal tvár aj koleno riadne dobité.
Klamanie ma fascinovalo, ale súčasne aj dráždilo.
Keď som sa vracal zo študentskej brigády z Prahy domov stopom, stretal som cestou úplne cudzích šoférov, ktorí ma na niekoľko krát cestou vzali. Chcel som si overiť, či dokážem klamať dostatočne vierohodne. Vymyslel som si novú identitu. Že moja mama žila s otcom v Holandsku, ale sa rozviedli a ja teraz s ňou žijem na Slovensku v Trenčíne a učím sa hovoriť česky.
Všetko vychádzalo celkom dobre, kým som sa nezačal zamotávať. Ale boli to ľudia, ktorých som stretol prvý a aj posledný krát v živote, tak mi na tom až tak nezáležalo.
Vzrušovala ma tá improvizácia. Že musím v okamihu nachádzať ďalšie súvislosti a pritom vyzerať dôveryhodne. Tou hrou sa mi zvyšoval adrenalín ako pri zdolávaní horských hrebeňov s priepasťami na obidvoch stranách. Každú chvíľu je možnosť, že sa na jednu, alebo druhú stranu môžem zrútiť.
Horšie bolo, že ma na tej ceste pri jednom stopovaní kontrolovali policajti. Pýtali sa ma, kam idem. Povedal som najbližšie mesto, ktoré ležalo v smere mojej cesty.
Zasa som klamal. Myslel som si, že im nemôžem povedať, že idem stopom z Prahy až na Slovensko.
Naposledy som klamal nedávno známemu.
Boli sme spolu na vojne a niekoľko rokov sme sa nevideli. Chvíľu sme neskôr spolu robili v jednom z mojich zamestnaní. Potom som s ním stratil kontakt, kým sa pred nedávnom zasa neobjavil.
Už nie ako kamarát ale ako zháňač duší. Dostal sa do systému pyramídovej hry alebo niečoho podobného a hľadal ďalších podobne naivných ľudí, od ktorých by mohol získať peniaze. Nemám rád pyramídové hry, ani ľudí, ktorí ma okrádajú o čas pravidelnými otravnými telefonátmi. Preto som využil svoju cestu do Izraela a povedal som mu, že tam na dlhší čas zostanem. Urobil som to naozaj iba preto, aby som sa ho zbavil, pretože viem, akí dokážu byť podobní ľudia neústupčiví.
Pretože platia Murphy-ho zákony, stretol som sa s ním ešte pár dní pred odchodom na polícii, keď som si bol prihlásiť nové auto. Klamstvo muselo postúpiť na vyššie poschodie. Povedal som mu, že auto som mal objednané skôr, ako som sa dozvedel, že v Izraeli zostanem a že ho nechávam na Slovensku známemu.
Videl som dávnejšie francúzsky film Muž ktorý klame. Hlavná postava nepovedala dvom ľuďom po sebe nikdy to isté. Každému ďalšiemu človeku povedal nové klamstvo. Lenže klamať sa dá iba dovtedy, kým ma niekto pri klamstve nepristihne, alebo kým sa nezamotám tak, že sa budem musieť priznať.
Toho pyramídového hráča som predtým nestretol niekoľko rokov. Dúfam, že sa naše cesty zasa tak skoro neskrížia. Neviem, či mu pri našom ďalšom stretnutí poviem pravdu aj s tým, prečo som to urobil. Ale aspoň mám od neho na chvíľu pokoj.