Poštové známky som začal zbierať ako desaťročný. Mali sme vzdialenú rodinu v Amerike a v roku 1972 nás prišli pozrieť. Odvtedy nám každý rok na Vianoce posielali pohľadnice. Boli na nich pre mňa veľmi vzácne známky. Prvé tri boli základom pre moju zbierku. Naučil som sa odliepať ich zo starých listov nad hrncom vriacej vody. V dedine bol jeden chalan, ktorý známky zbieral roky. Mal ich uložené v albumoch, porozdeľované podľa motívov. Ja som zo začiatku zbieral iba tie, ktoré som našiel na starých obálkach.
Neskôr mama objavila, že v stánku v Púchove predávajú za pár korún priesvitné obálky, v ktorých je aj desať poštových známok z celého sveta. Pár krát mi takú obálku kúpila. Známky mali netradičné tvary. Trojuholníky, kosoštvorce... Dozvedel som sa, že ich vydávajú v sériach - čiže niekedy aj päť, šesť známok rovnakého tvaru s príbuznými motívmi.
Až neskôr mi niekto povdal, že to nie sú originály, ale iba u nás vytlačené kópie.
Známky sme si aj vymieňali. Keď som mal z Ameriky dve rovnaké, jednu z nich som vymenil aj za dve - tri slovenské. Po čase ma tá záľuba opustila a plné albumy známok som daroval svojmu synovi.
Ale aby som sa vrátil k tej pohľadnici z Londýna. Dal som jej tak týždeň, kedy by mohla prísť. No prešli dva týždne, tri a nič. Zmieril som sa s tým, že sa niekde stratila. Už by som na ňu dávno zabudol, keby som ju zrazu dnes (27.2.2019) nenašiel. Poštovú schránku vyberáme každý deň. Preto som stopercentne presvedčený, že tam ešte včera nebola.
Škoda, že dcéra neprimontovala na tú pohľadnicu pred odoslaním nejakú mikrokameru. Bol by to určite zaujímavý film, kadiaľ sa tých 58 dní túlala.
(Obrázok prednej strany pohľadnice kvôli autorským právam nemôžem zverejniť. Chceli by sme so ženou niekedy skočiť na pár dní do Londýna, tak potom budú aj nejaké moje "pohľadnice".)
