Rok 2000

V niektorých časopisoch sa občas objavovali futuristické modely aút, alebo zariadení kuchyne. V jednom z čísiel Elektrónu, ktorý som vtedy odoberal, bol na titulnej strane kamión s extrémne aerodynamickou karosériou a s trojramenným vrtuľovitým stieračom. Mysleli sme si, že všade budú jazdiť magnetické vlaky, bude sa pravidelne lietať na okolité planéty, všetko bude automatizované. Krajina celá zastavaná modernými presklenými budovami.
O počítačoch sa nám ani nesnívalo. Ani o tom, že socializmus by skončil a namiesto neho by sme sa vrátili ku kapitalizmu.
Nevedel som čo budem robiť. Chcel som byť rušňovodič, ale aj tak som si to nie celkom dokázal predstaviť.
Čital som pred časom Borgesovu poviedku o tom, ako mladý chalan stretne na lavičke v parku starca. Po krátkom rozhovore príde na to, že je to on sám o mnoho rokov neskôr.
Zaujímavý nápad.
Je rok 2008, mám 44. Za chvíľu budem mať 45. O dva roky staršia sestra, ktorá tam vtedy s nami sedela, sa roku 2000 ani nedožila.
Máločo sa z vtedajších predstáv uskutočnilo. Nelieta sa na okolité planéty, stále sa nedá úplne vyliečiť rakovina. Objavili sa nové smrteľné choroby – vtáčia chrípka, ebola, AIDS, SARS...
Najväčší pokrok je vo vojenskej technike.
Bežný život sa veľmi nezmenil. Stále máme tie isté emócie, strachy, očakávania, starosti.
Ani krajina môjho detstva sa nemení tak, ako som si predstavoval. Akurát stromy sú o tridsať rokov staršie a na potoku sa objavili divé kačky. Nikdy u nás neboli. Možno je čistejšie ovzdušie, alebo sú divé kačky premnožené. Možno je v potoku, v pomaly sa vyľudňujúcej dedine, menej domácej vodnej hydiny a tak zostávajú malé ryby aj pre tie divé.
Nikto nevie, čo bude za ďalších 25 rokov.
Možno sa zasa objaví niečo, o čom sa nám teraz ešte ani nesníva.
Možno sa zrazíme s meteoritom a na Zemi zavládne nová doba ľadová a ľudia vymrú. Možností je neúrekom a iba jasnovidci a politici vedia, ako to bude.