Asi starnem

Nábytok, ktorý sme vyhodili, nemal veľkú cenu. Váľandy sa rokmi vyležali, zasúvacie dvere na skriniach nedoliehali, ozdobné lišty na niekoľkých miestach odpadli.
Koberec bol vychodený a už sa nedal ani úplne vyčistiť.
Napriek tomu mi stará spálňa chýba.
Skrine, keď ich vtedy pred dvadsiatimi rokmi doviezli z obchodu, som vlastnoručne skladal. Aj som sa pri tom natrápil.
Chýbali nejaké skrutky. Na spodnej lište zabudli vyvŕtať jeden otvor pre čap.
Rokmi mala spálňa svoju atmosféru.
Vracal som sa tam ako sa vracia domov.
Bol som zvyknutý na pohyb potme. Vedel som bez počítania krokov prísť ku svojej posteli aj ku oknu. Okno som v noci otváral niekedy aj v zime, aby sa lepšie spalo v chladnom čerstvom vzduchu. Nikde som sa tak dobre nevyspal ako na rokmi vyležanej válande.
Do spálne som sa zatváral, keď som potreboval byť sám. Keď som si chcel prečítať knihu a všade inde ma rušil hlasno pustený televízor, alebo krik odrastených detí.
Namaľoval som tam takmer všetky svoje obrazy.
Až teraz po dlhom čase chápem otca.
Ako bol vždy nahnevaný, keď mama premiestnila v našej jedinej izbe nábytok. Vždy, poznajúc jeho reakcie, to robila sama, alebo sme jej pomáhali my. A robila to dosť často. Potom tŕpla, ako jej otec vynadá.
Nechápal som tú jej potrebu premiestňovať nábytok a nechápal som ani, prečo to otcovi tak vadilo.
Čím som starší, tým viac sa na otca podobám.
Aj s jeho nevypočítateľným správaním, ktoré mi občas tak strašne liezlo na nervy.