Ďalší krát som sa topil v stave na potoku.
Bolo leto, stav bol prehradený. Voda hlboká viac ako dva metre.
Kúpal sa tam môj známy. Tuším vtedy chodil už na strednú školu. Ja som mal 10 rokov a nevedel som ešte plávať.
Z vrchu stavu, kde bola voda hlboká kúsok pod kolená som striekal známeho vodou. Zrazu sa mi šmyklo na klzkom kameni. Spadol som do dvojmetrovej vody.
Moje tepláky, nasiaknuté vodou, s gumičkou na spodku ma ťahali ku dnu.
Keby ma známy nevytiahol, už by som tu nebol.
Nasledujúce leto som išiel na novom bicykli polievať obrubu na cintorín. Bolo to v dosť strmom kopci a zhora dole viedla poľná cesta. Na jej konci sa pri kostole napájala na asfaltku v T-čkovej križovatke, pričom cesta z cintorína tvorila nohu pomyselného T-čka.
Bicykel som vytlačil na kopec. Popolieval som obrubu. Nasadol a viezol sa dolu. Kopec bol však príliš strmý a moje cyklistické skúsenosti skoro žiadne. Akurát som vedel udržať rovnováhu, nasadnúť a zosadnúť. Bicykel nabral veľkú rýchlosť. Nedokázal som ho ubrzdiť. Nepodarilo sa mi ani na konci cesty zatočiť.
Celou silou som predným kolesom narazil do kamenného múrika. Tvár vrazila do pletiva plotu nad múrikom.
Bicykel sa nárazom zohol tak, že sa predné koleso dostalo až ku pedálom. Bicykel som domov nemohol ani tlačiť. Musel som ho celou cestou nadnášať.
Bol zázrak, že som ten náraz prežil iba s doškrabanou tvárou a rozbitým kolenom. Keby po asfaltke išlo nákladné auto, alebo autobus, zostala by zo mňa iba mastná škvrna.
Nehoda s bicyklom ma nepoučila. Keď sa nedalo voziť na našom nabúranom, požičal som si Favorit od suseda. Išiel som po asfaltke v jednej z bočných ciest našej dediny. Cesta zatáčala skoro v pravom uhle. Z vnútornej strany svah, z vonkajšej potok.
Po vonkajšej strane cesty išli oproti mne za sebou dve kravy. Kráv som sa bál, preto som ich zoširoka obchádzal takmer stredom cesty, keď vtom zo zákruty vybehlo oproti osobné auto.
Kam skôr? Do kráv určite nie. Skúsil som rýchle prejsť na druhú stranu cesty. No už som to nestihol. Narazil som do prednej časti auta. Zotrvačnou silou som urobil salto cez okraj kapoty a pristál som na boku cesty v priekope. Šofér bol zo zrážky viac vystaršený ako ja. Pýtal sa ma, či ma nič nebolí. Až keď som ho presvedčil, že mi nič nieje, začal mi nadávať.
Posledný krát mi išlo o život pred 4 rokmi. Bol som sám na výstupe na Suchom. Keď som sa spotený na vrchole prezliekal, všimol som si, že jedno z mojich väčších materských znamienok, ktoré malo celý život tmavohnedú farbu je zrazu skoro sivé. Už vtedy som vedel, že je to rakovina, pretože som si dva týždne predtým čítal v časopise, ako sa dá rakovina kože spoznať.
Po asi troch týždňoch úporného rozmýšľania a strachu som išiel za mojou obvodnou lekárkou, ktorá ma poslala na vyšetrenie na onkodermatológiu. Tam mi lekárka povedala, že je to nádor a objednala ma na operáciu.
V nemocnici som si po operácii týždeň poležal. Z histologického vyšetrenia sa zistilo, že to bol zhubný melanóm. Našťastie hrúbka nepresiahla toleranciu, kedy by som musel brať chemoterapiu. Primárka na plastike, kde ma operovali mi povedala, že som prišiel v hodine dvanástej. Keby som ešte nejaký čas čakal, už som tu nemusel byť.
Smrť ma straší.
Možno je to zhoda náhod, že som už viackrát bol na hrane a vrátilo ma to naspäť.
Možno tu mám ešte niečo nedokončené.
