Pamätám si presne deň, keď som si začal písať prvý denník. Mal som asi desať rokov.
O tri roky staršia sestra v puberte si s kamarátkou Janou zo susedstva písali do denníčkov, kto sa na nich usmial, kto sa s nimi stretol, kto sa rozprával a o čom. Tiež či bol ten chalan pekný a podobné "dôležité veci". Raz sa mi podarilo, aj keď sa to nemá, prečítať si niekoľko stránok zo sestrinho denníka. Bola v ňom - dnešnou terminológiou povedané - aj jedna erotická poviedka. Tie sa v tom čase (ešte bez internetu) šírili iba písanou formou.
Moje prvé dni, ktoré boli zapísané do denníka vyzerali asi takto:
Zobudil som sa o pol siedmej. Umyl som sa. Obliekol som sa. Potom som sa naraňajkoval a išiel som do školy... a tak ďalej. Mal som v tých zápiskoch "som sa" aj sto krát v jeden deň.
Zaznačené boli takmer všetky udalosti, ktoré sa za deň stali. Zdalo sa mi to trochu zženštelé, ale aj tak som si denník podstivo písal. Nikomu som o ňom však nehovoril.
Okrem denníka som si robil aj meteorologický kalendár. Na výkres formátu A4 som nakreslil štvorce a do každého zapísal jeden deň v mesiaci. Ku dátumu som nakreslil buď slniečko alebo obláčik, prípadne šikmé čiarky - to vtedy, keď pršalo. Občas vznikali neriešitelné situácie - to vtedy, keď sa počasie behom dňa niekoľkokrát zmenilo a ku rannému slniečku už nebolo kam nakresliť oblak, sneh alebo dúhu.
Denník som si písal aj na vojne a aj po návrate z nej. Riešil som si tam napríklad takéto situácie:
(Zápis z roku 1991.)
Čo bolo v roku 1964, 65, 66, 67...?
Mal som jeden, dva, tri, štyri roky.
Chodil som s mamou hrabať seno do Marmanovca a do Tisového.
Raz som ležal pri čele postele a hral som sa. Mama sa ma spýtala, prečo som taký dobrý.
Mal som horúčku.
Pamätám si toho zo začiatku života dosť veľa.
Raz napríklad som išiel s mamou po chodníčku pri potoku na Putaľke. Stáli tam vtedy ešte vysoké jelše. Oproti nám išiel po chodníku starý Bobák. Bolo to v auguste 1968. (Za mesiac som potom mal päť rokov.) Celý deň lietali nad nami stíhačky.
Mama sa spýtala Bobáka:"Čo sa to robí?"
Bobák odpovedal:"Bude vojna!"
alebo na inom mieste:
Napáda ma slovo nástojčivosť. Obraz musí byť nástojčivý. Arogantný, indiskrétny, provokatívny. Nemôže to byť žiadna estetizácia ani abstraktná konštrukcia.
Nesmie to byť nezáväzná hra. Ide o pochopenie. Drsné výtvarno. Slušnosť (tá meštiacka alebo malomeštiacka) je škaredé pokrytectvo. Nie som slušný ani dobrý. Som sviniar, ale o niečo mi ide. Ak nie, tak som mŕtvola.... (koniec z denníka)
Teraz v čase internetu a počítačov si zapisujem takmer denne názory, postrehy. Prikladám kópie listov, e-mailov, ktoré dostávam aj ktoré odosielam. Denník, ak sa píše úprimne, prezradí o človeku oveľa viac ako akákoľvek jeho iná robota. Jeden známy si písal dokonca "absolútny denník". Nikdy som z neho nečítal ani riadok, ale zaujal ma ten názov, aj čo by som si do takého denníka napísal ja.
Žiadna autocenzúra, žiaden ohľad na okolie, či si to raz niekto prečíta a bude sklamaný, alebo nahnevaný, že som si o ňom niečo myslel a nepovedal som mu to priamo do očí.
Žiadna snaha, vyzerať v očiach čitateľov lepší, ako v skutočnosti som. So svojimi chybami, prípadne "úchylkami" - ak nejaké mám.
Vrátim sa ale ešte k Ursínymu a Slobodovi:
Prečítaním knihy Deža Ursíniho som našiel druhú stranu jeho osobnosti. Pesničky, ktoré písal a spieval som poznal od strednej školy. Niektoré sa mi veľmi páčili.
V listoch vidíme Deža ako blúdi v oblasti alternatívnych liečiteľov, niekedy až šarlatánov. Zarazila ma jeho návšteva Filipín aj to, ako sa dal okradnúť.
Keď je človek v koncoch a nevie sa vyrovnať s tým, že jeho choroba je silnejšia ako on, hľadá akúkoľvek možnosť, ako by sa zachránil.
Slobodove denníky sú podľa mňa oveľa lepšie, ako všetky knihy, ktoré napísal. Sú to záznamy skutočných udalostí. Nie je tam nič vykonštruované a je zaujímavé počuť priamo od spisovateľa, čo si o niektorých udalostiach v danom čase myslel. Zaujímavý je jeho denníkový prechod zo socializmu do ranného kapitalizmu.
Je škoda, že je denník upravovaný, skracovaný ... vydavateľom. Niektoré skutočnosti sú z denníka úplne vypustené, sú zmenené mená, prípadne ponechané iba iniciálky. Ako poznamenal môj kamarát: Slobodu cenzorovali pred smrťou aj po smrti.
