Pán Kadlečík vo svojom internetovom diári ( http://kadlecik.webpark.sk ) napísal:„Myslíme si, že vieme, no iba občas a náhodou sa niečo dozvedáme. Presne viem, kedy a kde a ako mi zomrela matka pred mnohými desaťročiami. Ale len pred niekoľkými dňami mi sestra rozprávala fakty a udalosti, ktoré som počul po prvý raz a vôbec si na ne nespomínam, akoby som tam nikdy nebol. Vraj niekoľko hodín som v kostole pri maminej truhle hral a hral a hral na organe. Netuším, čo som hral, z akých not a partitúr, či som improvizoval, čo som si pritom myslel, čo som cítil. Nič, prázdno, hlucho a temno podobné oknu pri väčšom alkoholickom opojení.“
Keď mi zomrela mama, bol som práve tretí týždeň na vojne. Nebola predtým chorá, preto ma to o to viac zaskočilo.Keď som sa tú správu dozvedel, paradoxne som sa potešil, pretože som vedel. že sa dostanem na dva – tri dni preč z nenávídeného prostredia kasární.Až keď som prišiel domov, doľahla na mňa celou silou tá skutočnosť, že už ju nebudem môcť poprosiť o odpustenie. Aký som bol na ňu zlý. Ako som jej vyčítal, že sa ako rodená pražáčka nikdy nenaučila hovoriť spisovne po slovensky a ako som jej to príliš často pripomínal.