Že či jej držia zuby. Nerozumel som jej otázke, ale pravdepodobne to mala byť jej zubárka. Povedal som že asi áno.
Z vlaku som sa akosi nedokázal vymotať a ten sa zrazu pohol. Čo teraz? Chcel som vyskočiť. Ale vlak za chvíľu zastal na kraji stanice.
V dosť strmom kopci stáli na vedľajšej koľaji za sebou parné lokomotívy. Bol som nimi očarený. Toľko fungujúcich parných lokomotív na jednom mieste som už dávno nevidel.
Prechádzal som okolo nich. V rukách som mal nejakú divnú priadzu, ktorú som stále namotával na prípravok v tvare dvoch T spojených nožičkou, ktorý bol z tvrdého kartónu.
Keď som prechádzal okolo kríkov, videl som tam odstavený podvozok z kočíka s papierom. Myslel som si, že sú tam niekde Cigáni, ale z kríkov vyšla mladá Vietnamka. Prikladala na kopu kartónov ďalší papier. Mala oblečené bledomodré nohavice alebo tepláky a červené tričko.
Vtom ten telefón.
Volal švagor z Kanady. Zreferoval som mu, že sa u nás nič mimoriadne nedeje. On dal všetkých pozdraviť a že aby sme kľučkovali pred prasačou chrípkou. Aby sme ju nedostali.
Po telefonáte som vykukol cez zatiahnutú záclonu von oknom. Na operadle lavičky kúsok od domu sedel ako lastovička na drôtoch susedov syn.
Myslím si, že je to práve on, čo mi minule z dvoch kolies auta ukradol čiapočky na ventiloch. Neviem, či mi vtedy aj nevypustil trochu kolesá na strane, kam z okna nedovidím.
Je to divný chalan. Keď sa sem nasťahovali asi pred rokom, strieľal po mne z praku. Periférnym videním som zazrel, ako sa v otvorenom okne potom skryl za záclonu.
Mal som oblečenú tenkú vetrovku, ale aj tak som tú strelu cítil.
Teraz sedel na operadle a stále sa obzeral. Zasa chcel niečo vyviesť. No vonku bolo niekoľko psíčkarov, tak asi po piatich minútach odišiel.
Chalani v jeho veku sa s tým medzi sebou chvália. Niečo vyvedú, natočia si to na mobil a potom sa predbiehajú, kto urobil väčšiu škodu.
Vrátil som sa k tomu snu. Aj keď bol príjemný a zobudil som sa po ňom oddýchnutý, vystrašila ma tá zmienka o Kristínkiných zuboch. Hovorí sa, že keď sa sníva o zuboch, nie je to dobre.
Ale možno iba pracuje moje podvedomie. Dcéra je siedmy týždeň tehotná a je dosť veľké riziko, že by mohla potratiť. Preto sa asi aj v sne o ňu bojím.
Dnes som mal ísť s autom previezť šéfovi z obchodu kuchyňu. Boli sme dohodnutí na duhú. Okolo dvanástej zavolal, že sa v obchode pomýlili a kuchyňa mu príde až na budúci týždeň.
Aj tak dobre. Mal by som iba zbytočne veľa naháňania. Spotený by som musel bežať domov sa osprchovať. (Žena mi zobrala lístok na divadlo Bolka Polívku. Mali by večer hrať Don Quijote de la Ancha. Polívka v tom ale nehrá.)
Takto som si zo tri hodiny po obede pospal. O piatej doveziem ženu z roboty, osprchujem sa a môžem ísť. Celkom sa na to teším.
Žena robí v divadle garderobierku. Dnes mali skúšku od deviatej. Bude uťahaná. Od rána som varil aj pre ňu obed. Prvý krát v živote granatiersky pochod. Celkom sa mi podaril.
Fotil som jednotlivé fázy a možno z toho urobím článok na blog. Mal som problém, aby som nezjedol aj ženinu porciu.
Už dosť dlho sa snažím schudnúť. Mám cez sto kíl a aj keď mi niektorí známi hovoria, že kde by som ich nabral, trápi ma to. Nechápem, prečo nechudnem. Chodievam dosť často do hôr.
Na jeseň som bol s kamošmi na Kriváni, pred pár týždňami zasa v Tatrách na chate pod Rysmy. Už viac ako dva týždne skoro každý deň chodievam pomáhať šéfovi s bytom. Kúpil za dobré peniaze úplne vyprataný byt.
Dokonca aj jadro bolo z neho odstránené. Teraz sa chystá murovať kúpelňu a záchod. Dva týždne sme nosili na štvrté poschodie bez výťahu porobetónové tehly, maltu a lepidlo. Včera sme dokonca prenášali dve zárubne z neďalekého obchodu.
A váha sa drží stále nad stovkou.
Neviem, prečo to vlastne robím, že mu chodím pomáhať.
Vždy som si držal šéfov od seba. Už na základnej škole som sa k učiteľom nepotreboval priblížiť. Snažil som sa mať od nich odstup.
Nový šéf prišiel z Košíc. Bol nejaký čas bez roboty a potom sa prihlásil na konkurz. Vyhral ho a mal ísť robiť riaditeľa do našej pobočky v Srbsku. Nakoniec tam išiel niekto iný a jemu ponúkli miesto šéfa technológie.
Nevadí mi. Naopak, zdá sa, že máme dosť veľa spoločných tém a podobný názor na život. Je odo mňa o štyri roky starší. Pár krát sme si boli sadnúť spolu na víno, alebo na pivo a aj po troch, štyroch hodinách sme sa mali o čom rozprávať.
Je to zvláštne, pretože so žiadnym šéfom predtým som si tak dobre nerozumel.
15. novembra 2009
Divadlo včera bolo zaujímavé, ale úplne iné, než som si predstavoval. Hrali tam iba dvaja herci - starší muž a žena. Tí do svojho predstavenia zapájali divákov. Podobalo sa to predstaveniam pre deti, kde si niektoré z nich můžu prísť na javisko niečo nakresliť, alebo zaspievať.
Bol som rád, že som sedel až v desiatej rade a nemusel som na javisko chodiť. Napriek tomu to bolo občas veselé. Improvizované, ale nikto z toho predstavenia neodišiel skôr.
Ráno, ako každú nedeľu sme boli zobrať svokru v Sučanoch. Po príchode domov som musel zaparkovať auto až za dom. Na ulici, kde pravidelne parkujem stáli na mojom mieste dve iné autá. Svokra napriek tomu prešla ten dlhší kúsok bez problémov.
Z jednej strany som ju podopieral ja, z druhej žena. Povedal som svokre, že by sme mohli takto chodiť na prechádzku. Svokra mala už 88 rokov a celý týždeň je v domove dôchodcov. Každú stredu ju chodievame so ženou pozrieť a v nedeľu je od rána až do večera u nás.
Stále čítam Slobodove knihy. Denníky a aj Rozum. Ten som si kúpil v novom vydaní, pretože to pôvodné, staršie som predal cez internet, keď som bol na neho nahnevaný, že sa obesil.
Stále sa to dobre číta. Zaujíma ma, prečo sa obesil. O samovraždu sa pokúsil viackrát už skôr. Je zvláštne, že veril v Boha a dokázal sa zabiť.
Smrť ma stále máta. Nedokážem si nijako predstaviť, že tu nebudem. Že sa to všetko zrazu skončí. Zvykol som si na život a neviem si predstaviť nežiť.
Hľadám v knihách, čo o tom hovoria iní. Niekedy sa dostávam do šialených depresií. Našiel som Moodyho knihu Život po živote, ale je to napísane strašne laicky až by som povedal naivne. Prečítal som si niekoľkokrát Tibetskú knihu mŕtvych. Je to ale skôr návod, ako prežiť posledné dni života. Po smrti, sa podľa tej knihy dostane človek do nejakého medzipriestoru, ktorý slúži na prehodnotenie všetkých skutkov na zemi a následne vrátenie sa do života odznovu ako malé dieťa. To ma dosť desí, prežiť si zasa všetko odznova.
Aj keď s inými rodičmi, v inom tele. Teraz som muž, v budúcnosti môžem byť žena?
A hlavne znova začať chodiť do školy, všetky tie nepríjemné vzťahy so spolužiakmi, ich nadradenosť. A potom zasa prvé lásky, prvé trapasy.
Keď som bol v najhlbšej depresii, v Tescu mi padla do rúk kniha, v ktorej o posmrtnom živote hovorí nejaký jasnovidec. Že sa človek po smrti zbaví tela a žije iba jeho vedomie. Je to podobný stav ako v sne. Človek si musí na to chvíľu zvykať, že už nemá fyzické telo, iba vedomie.
Stojí pred samým sebou a prehodnocuje, čo urobil v živote zle a čo dobre. Nič sa nedá zatajiť. Všetky motivácie, všetky špekulácie sú tu obnažené až na dreň. Mal by si to všetko uvedomiť a v budúcom živote sa im vystríhať.
V knihe mŕtvych ma zaujalo, že sa tam hovorí, že by človek nemal byť po smrti zbrklý a nemal by prijať prvé telo, ktoré mu bude ponúknuté. Že má chvíľu počkať.
