Posledné dva dni som sa pokúšal z jednoduchých dôvodov pracovať z domu. Trmácanie do Bratislavy v „luxusných“ spojoch našich vláčikov nie je zrovna najlákavejšia ponuka, hlavne pri pomerne vysokých teplotách, ktoré v jednotlivých kupé nadobúdajú maximálne znesiteľné hodnoty. Navyše, doma je jednoducho doma a ak náhodou nikto nebehá a neotravuje, čo všetko by bolo vhodné ešte spraviť, chutí aj ranná káva rovnako opojne ako v práci. Aj napriek tomu, že posteľ mám od pracovného stolu pomerne blízko, silou vôle som dokázal prehovoriť svoje telo na vstávanie na pol siedmu. Samovrah. Takže pohodlná sprcha, striedme raňajky, káva, prezeranie dnešnej „internetovej tlače“ a hor sa do práce.
Ako prvý si pracovnú morálku vytrpel stôl, ktorý sa zmenil z pomerne útulného a priestranného miesta na organizovaný chaos. Ako v práci. Fajn, teraz si už nemám čo kam položiť a jediné, čo mi chýba je chuť do práce. Paradoxne tá sa nedostavila, hoci moment, že sa už konečne do toho dám, sa objavoval hádam každú minútu. Takže dnes, druhý deň v práci doma, som prišiel na smutný fakt – a pre niekoho to bude možno úbohé lízanie si vlastných... povedzme rúk. Milujem pracovnú atmosféru vo svojej práci, hoci to niekedy škrípe, niekedy je to zverinec (v tom dobrom zmysle slova) a niekedy je každé druhé slovo nie práve najvhodnejšie do úst slušného človeka, pretože na Námestí SNP sa rozhodli usporiadať míting / vynikajúci koncert pre dobrú vec / alebo len harmonikár púšťa dookola tú svoju. Chýba mi to.
Asi som už mierne poznačený, ale teším sa na zajtra. Ako budem vstávať pred šiestou, trmácať sa hromadnou dopravou na stanicu, odtiaľ cupitať na vlak, chvíľu si pospať s ostatnými cezpoľnými a hor sa pešo do tej budovy, ktorú cez víkend nechcem ani vidieť. Upozorňujem, že nie som workoholik, pretože si dokážem predstaviť pokojný týždeň bez otvoreného Wordu, dokážem si predstaviť, že nečítam žiadne herné spravodajstvo alebo sa nesnažím aspoň mrknúť na konkurenciu. Pracovne sa človek cíti iba v práci. Mimochodom, z núdze a snahy pracovať ma v náhlom amoku nechopnosti napísať akýkoľvek text napadlo vytvorenie vlastného blogu – za toto sa budem ešte smažiť v ohni pekelnom, čože za pikantnú ostrokyslú polievku som si to dal variť. Nevadí, ja svoje drísty čítať určite nebudem a možno niekoho občasné úlety zo zákulisia budú zaujímať. A aspoň je vysvetlený perex.
