Určite poznáte hlavné argumenty slovenských politikov a ekonomických "analytikov", ktorí tvrdia, že minimálnu mzdu netreba zvyšovať a najlepšie by bolo, ak by sa zrušila. Vraj by to nakoplo celú našu ekonomiku, znížilo nezamestnanosť a zvýšilo produktivitu i konkurencieschopnosť. Drvivá väčšina exaktných štúdií a vedeckých prác im síce nedáva za pravdu, ale ako iste viete, kto by na Slovensku veril vedcom, že?
Tak sa pozrime na konkrétny prípad z minulosti. Aké to malo následky, keď došlo k zrušeniu minimálnej mzdy a k jej znovuzavedeniu po šiestich rokoch.
Od roku 1909 do roku 1993 platil vo Veľkej Británii zákon (The Edwardian Trade Boards Act), podľa ktorého zamestnávatelia a odbory vzájomne dohadovali výšku minimálnej mzdy zvlášť pre každý hospodársky sektor (takto to dnes funguje napr. v Rakúsku) Tento právny akt uviedol do života Winston Churchill v roku 1908.
Vláda Johna Majora v rámci svojho boja s odbormi v roku 1993 tento zákon a tým pádom aj inštitút minimálnej mzdy v Británii zrušila. Podľa vtedajších vyhlásení konzervatívnych politikov mal tento krok prispieť k zvýšeniu produktivity práce a zníženiu nezamestnanosti. No ani po piatich rokoch sa nič zo sľubovaného nenaplnilo. Nedošlo ani k zníženiu nezamestnanosti, ani k rastu produktivity, alebo hospodárstva, ktoré by sa dali aspoň sčasti pripísať zrušeniu sektorovo dohadovanému inštitútu minimálnych miezd. Reálne ale došlo k tlaku na znižovanie, ako i znižovaniu miezd v celom priereze hospodárstva ostrovnej krajiny a k tlaku na nízkopríjmové skupiny obyvateľstva, aby pracovali za mzdy, ktoré boli hlboko pod úrovňou chudoby.
V roku 1999 vláda labouristov na čele s Tonym Blairom pristúpila k "znovuzavedeniu" celonárodnej minimálnej mzdy, čo sa stretlo s veľkým odporom konzervatívcov, ktorí argumentovali tým, že to poškodí ekonomiku a zvýši nezamestnanosť. Labouristi už ale neobnovili minimálku v pôvodnej forme, ale zaviedli celoplošnú minimálnu mzdu, ktorej výšku defacto určujú politici a už nie je vecou dohody zamestnávateľov a odborov. Ako na potvoru, aj napriek tomu, že labouristi splnili svoj sľub voličom a celoštátnu minimálnu mzdu vo Veľkej Británii aj zaviedli, sa nič také, čím sa vyhrážali konzervatívci, dodnes neudialo a tento inštitút stále v Británii funguje, pričom sa ho už nepokúšajú zrušiť ani dnešní britskí konzervatívci, pričom by mohli, nakoľko majú dostatok poslancov na takúto zmenu - prečo asi?
Keď si to zhrnieme, tak britský konzervatívci tým, že zrušili sektorovo dohadované minimálne mzdy v Británii, pričom aj napriek sľubom nepomohli nikomu a ničom, skôr naopak, prispeli k zavedeniu celoplošnej minimálnej mzdy v Británii.
V roku 2005 poskytol David Cameron (šéf konzervatívcov) rozhovor pre the Guardian, v ktorom sa dotkol aj znovuzavedenia a sprísnenia minimálnej mzdy v Británii, pričom povedal nasledovné:
"myslím si, že znovuzavedenie minimálnej mzdy bol úspech" a "nakoniec to dopadlo lepšie, ako sa očakávalo"
(rozhovor pre the Guardian /2005/ ) - zdroj
Len pred pár dňami sa vyjadril znova na tému minimálnej mzdy v Británii:
"Firmy, ktoré nebudú platiť minimálnu mzdu, dostanú pokutu vyššiu ako 20 000 libier!"
(the Telegraph) - zdroj
Aj napriek tomu, že v Británii dnes vládnu konzervatívci, tak od apríla 2016 vzrastie hodinová minimálna mzda zo 6,5 libry na 7,2 libry a do roku 2020 na viac ako 9,35 libry. Pričom už najbližšie aprílové dvíhanie minimálnej mzdy sa dotkne 6 miliónov zamestnancov v Británii.
Podľa Cameronových vyjadrení je jeho vláda aj konzervatívna strana "pripravená na boj s biznisom", pričom vláda pripravuje špeciálny tím polície a prokuratúry, ktorý bude odhaľovať podvodné konanie firiem, pričom trestami za prehrešky budú zrušenie firmy a 15 ročný zákaz činnosti pre riaditeľa firmy.
Danny Breithaupt (CEO Frankie & Benny’s and Chiquito): "ľudia v našich reštauráciách dostanú plné benefity, novú úroveň miezd a bude to dobré pre biznis".
Na grafe je uvedená hodinová minimálna mzda v USD a prepočítaná cez paritu kúpnej sily. Parita kúpnej sily (PPP - Power Purchase Parity) vyrovnáva regionálne rozdiely v cenách, čo pomáha reálnemu porovnaniu príjmov medzi krajinami. Ako vidno na tomto grafe, minimálna mzda na Slovensku je neporovnateľne nižšia ako v Británii, pritom naša produktivita práce je nad úrovňou 80% priemeru EÚ.
A čo je ešte zaujímavejšie, tak ak si porovnáme podiel platov na HDP v SR, tak zistíme, že je jedným z najnižších v EÚ, pričom podiel ziskov na HDP je jeden z najvyšších v EÚ.
Naši politici, ktorí sa vehementne stavajú proti zvyšovaniu, alebo dokonca existencii minimálnej mzdy u nás zväčša tvrdia, že minimálna mzda poškodzuje ekonomiku a zvyšuje nezamestnanosť. Ako sme si demonštrovali na hore uvedenom prípade, ide o nezmyselný konštrukt.
Ďalším argumentom je vymenovanie krajín, ktoré minimálnu mzdu zavedenú nemajú, najčastejšie sa spomína Rakúsko a Škandinávske štáty. To, čo naši politici v takomto prípade nepovedia je fakt, že v každej z týchto krajín je nejakým spôsobom minimálna mzda je aj napriek tomu zavedená.
Povedzme si napr. ako to funguje v susednom Rakúsku. Je síce pravda, že v Rakúsku nemajú zavedenú celoplošnú minimálnu mzdu. Ale vďaka veľmi silným pracovno-právnym kódexom tam majú povinnosť členstva zamestnávateľov v zamestnávateľských zväzoch a vďaka tomu sa kolektívne zmluvy vyššieho stupňa rozširujú na zamestnávateľov, ktorí zamestnávajú viac ako 98% zamestnancov v Rakúsku.
Každá vyššia kolektívna zmluva, ktoré sa uzatvárajú na jednotlivé sektory obsahuje pravidla ohľadom minimálnych miezd. Minimálna mzda v tom najslabšom rakúskom hospodárskom sektore je určená vo výške 1 200 eur na mesiac pri 40 hodinovom pracovnom týždni. Minimálnu mzdu zamestnancov, ktorých nepokrývajú kolektívne zmluvy, čiže tie 2% zamestnancov v Rakúsku, určujú iné zákony.
Čo je ale najzaujímavejšie na minimálných mzdách v Rakúsku? Jednoduchá záležitosť, dostať ich môžu len ľudia bez kvalifikácie, alebo bez praxe a aj to len po dobu jedného roka. Po získaní praxe im plat musia zdvihnúť. U nás je bežné, že aj ľudia s desaťročnou praxou sú stále platení minimálnou mzdou. Podobné pravidlá o dvíhaní mzdy nad úroveň minimálky (buď podľa veku, alebo podľa dĺžky praxe) ma prijatých množstvo krajín, napr. aj Belgicko, Veľká Británia, Austrália, Holandsko, atď, .
Veľmi podobne to funguje v Dánsku, kde kolektívne zmluvy platia pre viac ako 80% zamestnancov. Priemerná minimálna mzda v Dánsku je 110 dánskych korún na hodinu (čo je cca. 15 eur).
V Škandinávii a Rakúsku majú akúsi nepísanú spoločenskú dohodu, že sa nebudú obmedzovať kolektívne práva zamestnancov a ich právo na uzatvorenie kolektívnych zmlúv, odbory sú rešpektovanou súčasťou spoločnosti. Napríklad súčasným švédskym ministerským predsedom je bývalý predseda kováckeho odborového zväzu - dokonca vo Švédsku sociálno demokratická strana defacto patrí odborom.
V Rakúskom parlamente sedí niekoľko poslancov z radov odborov, ktorých tam nanominovali sociálni demokrati, ale aj konzervatívci.
V Nórsku minimálnu mzdu určujú miestne tripartity na lokálnej a nie celonárodnej úrovni, takže sa Nórsko nepočíta za krajiny kde existuje inštitút minimálnej mzdy - pričom tu radšej ani nebudem provokovať s údajom o priemernej hodnote minimálnej mzdy v Nórsku - v krajine kde je z hľadiska nominálneho príjmu najvyššia priemerná mzda na svete
Vo všetkých týchto krajinách majú nielen prijatú legislatívu, ktorá ochraňuje odbory a kolektívne práva zamestnancov, ale narozdiel od nás sa tieto zákony aj dodržiavajú, pričom sa ani politici, ani zamestnávatelia nepokúšajú spochybňovať odbory ako spoločensko-politickú inštitúciu.
Aj napriek týmto "nočným morám" našich politikov a ekonomických "analytikov" sú to všetko fungujúce ekonomiky a tak ako krajiny Škandinávie, tak aj Rakúsko patrí medzi krajiny, ktoré obsadzujú najvyššie miesta v rebríčkoch životnej úrovne obyvateľstva, prípadne patria medzi TOP krajiny v ktorých sú obyvatelia najšťastnejší a najspokojnejší...
