Teraz treba k obrazu úpadku pridať aj tabuľku, graf, prognózu a dramatický titulok, podľa ktorého Česi dobehnú Európu za desať rokov, zatiaľ čo my ani za päťdesiat. Problém nie je v tom, že by Slovensko problémy nemalo. Problém je v tom, čo sa s dátami robí, aký kontext sa im dáva a ktoré vysvetlenia sa z nich napokon vyberú ako tie „racionálne“.
Zdrojom týchto apokalyptických záverov pritom nie je náhodná komentátorka z ekonomického „Twitteru“, ale analytička RRZ Zuzana Múčka. Vyštudovala aplikovanú matematiku na University of Sheffield, doktorát získala na Fakulte matematiky, fyziky a informatiky Univerzity Komenského a od roku 2012 pôsobí v Rade pre rozpočtovú zodpovednosť. Dnes vedie v RRZ oddelenie makroekonomických analýz a prognóz. Inými slovami, ide o odborníčku, ktorej hlas má váhu nielen v médiách, ale aj vo verejnej politike.
Práve preto sú jej rozhovory v médiách zaujímavé, ale aj znepokojivé. Slovensko má množstvo vážnych problémov, máme relatívne slabú produktivitu, nízku pridanú hodnotu, odliv talentov, regionálne rozdiely, nedostatočné investície do výskumu, školstva a inovácií. Múčka ich vie často presne a zrozumiteľne pomenovať. Popri tom však pri práci s dátami a ich kontextom robí miestami také psie kusy, že by sme nad nimi nemali mávnuť rukou len preto, že znejú odborne. Ak chceme riešiť skutočné problémy slovenskej ekonomiky, fakt, že podobný spôsob uvažovania prichádza od vplyvnej analytičky verejnej inštitúcie, nás nemôže napĺňať veľkým optimizmom, že v budúcnosti dokážeme naše problémy efektívne riešiť.
Problém nie je ani tak v jednotlivých dátach, ale v tom, ako ich interpretuje. Často sama uvedie argument, ktorý podporuje jednu hypotézu, no záver vyvodí v prospech úplne inej. To je pre analytika oveľa vážnejší problém než obyčajná faktická chyba.
Tak sa pozrime na tie jej tvrdenia, ktoré nedávajú veľký zmysel.
Produktivita, mzdy a daňový klin
Analytička RRZ v rozhovore tvrdí, že „produktivita zase nerastie sama od seba, je výsledkom investícií do vzdelania, technológií, inovácií a investícií s vyššou pridanou hodnotou“ (zdroj), s čím sa dá bez väčších výhrad súhlasiť. Presne takto totiž vyzerá hlavný prúd ekonomického výskumu aj skúsenosť úspešných ekonomík.
O to prekvapujúcejšie je, keď o niekoľko odsekov neskôr tvrdí, že: „bez zásadnejšieho zníženia zaťaženia práce nemožno očakávať trvalé naštartovanie rastu,“ (zdroj). Takéto tvrdenie už nie je analytickým záverom vyplývajúcim z predchádzajúcej argumentácie, ale skôr normatívnym a ideologickým presvedčením. Ak totiž sama identifikuje hlavné príčiny slovenského zaostávania v nízkej pridanej hodnote, slabých investíciách, nízkych výdavkoch na výskum a vývoj či odlive talentov, potom nie je zrejmé, na základe čoho sa zrazu práve daňovo-odvodové zaťaženie práce stáva rozhodujúcou prekážkou rastu. Z jej vlastných argumentov pritom oveľa silnejšie vyplýva, že rozhodujúcim problémom Slovenska je investičný a inovačný deficit než úroveň zdanenia práce.
Zaujímavé pritom je, že sama na inom mieste naznačuje oveľa komplexnejší pohľad na daňovú politiku, keď hovorí o potrebe zmeniť „daňový mix na viac prorastový. To znamená znížiť dane z aktivity a zaplatiť to zvýšením daní z pasivity, teda zo spotreby a z majetku,“ (zdroj) V ďalšom rozhovore zas uvádza, že „je potrebné zamyslieť sa nad súčasným daňovým mixom a zvážiť jeho prenastavenie,“. Tieto úvahy však ďalej nerozvíja. Namiesto diskusie o celkovej štruktúre daní, zdaňovaní majetku, rentiérskych príjmov či neproduktívnych aktív sa jej argumentácia opakovane vracia najmä k znižovaniu daňovo-odvodového zaťaženia práce, predovšetkým pri vyšších príjmových skupinách. Práve tu sa z analytického opisu problémov začína stávať presadzovanie konkrétnej hospodársko-politickej preferencie.
Problém vysokého daňovo-odvodového zaťaženia práce na Slovensku nie je novou témou. Poukazujú naň dlhodobo aj medzinárodné inštitúcie, ako OECD, IMF, Európska komisia, alebo domáci Inštitút pre stratégie a analýzy aj Konfederácia odborových zväzov SR. Zároveň však nejde o problém taký jednoduchý, ako je v médiách prezentovaný a vykresľovaný. Správa o produktivite a konkurencieschopnosti Slovenska 2025 odporúča optimalizáciu „daňovo-odvodového zaťaženia práce s dôrazom na nízkopríjmových pracujúcich“ (zdroj), nie plošné znižovanie daňového klinu z práce.
Práve tu sa ukazuje jeden zo základných problémov vyššie spomínanej argumentácie. Najväčšie deformácie slovenského daňovo-odvodového systému sa totiž netýkajú vysokopríjmových odborníkov, ale najmä nízkopríjmových zamestnancov, bezdetných pracujúcich a ľudí na a pod hranicou nízkych miezd. Na tento problém upozorňujú analýzy ISA (zdroj) aj KOZ SR (zdroj 1 a zdroj 2), ktoré dlhodobo poukazujú na potrebu cielene znižovať daňový klin najmä v dolných príjmových pásmach, nie vytvárať všeobecný dojem, že hlavným problémom slovenského hospodárstva sú odvody platené vysokokvalifikovanými zamestnancami.
Navyše nejde ani o novú diskusiu. Autor tohto textu sa problematike venoval už v roku 2020 v publikácii Mýty a fakty o daňovo-odvodovom zaťažení na Slovensku, kde upozorňoval, že jednotlivé ukazovatele nemožno vytrhávať z kontextu a že daňový klin práce treba posudzovať v súvislosti s celkovým daňovým mixom, výdavkami štátu a štruktúrou verejných príjmov.
Zásadným problémom Slovenska preto nie je nedostatok analýz, ale nedostatok politickej odvahy uskutočniť skutočnú reformu daňového systému. Politici sa dlhodobo vyhýbajú otázkam majetkových daní, zdaňovania dividend, rentiérskych príjmov či efektívnosti verejných výdavkov. Výsledkom je, že diskusia sa opakovane zužuje na jedinú tému – znižovanie odvodov z práce. Takéto zjednodušenie je však nebezpečné, najmä z hľadiska financovania už i tak deficitného hospodárenia Sociálnej poisťovne, alebo financovania zdravotníctva. Ad hoc zásahy do jedného parametra systému môžu krátkodobo pomôcť vybranej skupine, ale bez komplexnej reformy často oslabujú financovanie verejných služieb a prehlbujú vnútorné nerovnováhy daňového systému.
Áno, existuje pomerne široká zhoda, že daňový klin práce na Slovensku by sa mal postupne priblížiť európskemu priemeru a že najmä nízkopríjmoví pracujúci potrebujú úľavu. Samo osebe to však nie je odpoveď na otázky, ktoré si Múčka správne kladie na začiatku svojich úvah. Ak platí, že produktivita je výsledkom investícií do vzdelania, technológií, výskumu, inovácií a ekonomických aktivít s vyššou pridanou hodnotou, potom nemožno očakávať, že tieto problémy vyrieši samotné zníženie daňového klinu. Lepšie školy, kvalitnejší výskum, modernejšie technológie ani silnejšia inovačná ekonomika nevzniknú len preto, že štát vyberie menej na daniach. Vyžadujú si dlhodobú rozvojovú stratégiu, investície a verejné politiky, ktoré siahajú podstatne ďalej než k výplatnej páske.
Pridaná hodnota, spracovateľský priemysel a „strata zákaziek“
Zuzana Múčka tvrdí, že „vzhľadom na našu pridanú hodnotu je tak slovenský spracovateľský priemysel akoby drahší než priemer EÚ alebo Česko. Dostávame sa až na úroveň, ktorá pripomína Nemecko, ale bez nemeckej pridanej hodnoty“ (zdroj).
A v rozhovore pre JOJ24 k tomu dodáva, že: „zároveň sa nám stáva to, čo sa nám stalo minulý rok, že Volkswagen stratil zákazku v prospech Španielska a Stellantis stratil zákazku v prospech Portugalska“.
Tvrdenie, že slovenský priemysel je vzhľadom na nízku pridanú hodnotu „drahý“ a začína pripomínať Nemecko, zamieňa príčinu s dôsledkom. Slovensko nemá problém s príliš vysokými mzdami, keďže hodinové náklady práce sú stále menej než polovičné oproti Nemecku. Problémom je skôr dlhodobý rozvojový model založený na montážnej výrobe, nízkych investíciách do výskumu, vývoja a domácich inovačných kapacít, ako aj odtok časti vytvorenej hodnoty do zahraničia. Slovensko sa nachádza na periférii európskych výrobných a dodávateľských reťazcov, čo nie je dôsledok „príliš drahej práce“, ale dlhodobých investičných a strategických rozhodnutí.
Tento problém úzko súvisí aj s vlastníckou štruktúrou slovenskej ekonomiky. Slovenský rastový model bol po roku 1989 vo veľkej miere postavený na priamych zahraničných investíciách, ktoré priniesli pracovné miesta, export a modernizáciu výroby, no zároveň upevnili pozíciu Slovenska ako výrobnej základne nadnárodných koncernov. Rozhodujúce časti hodnotového reťazca – výskum, vývoj, dizajn, značky, strategické rozhodovanie či finančné riadenie – často zostávajú mimo Slovenska. Úspešné ekonomiky pritom nestoja iba na zahraničných investoroch, ale na diverzifikovanom vlastníckom a inštitucionálnom modeli, v ktorom významnú úlohu zohrávajú domáce firmy, verejné podniky, výskumné inštitúcie, univerzity a štátna priemyselná politika. Ak tieto domáce a verejné kapacity chýbajú, krajina síce môže vyrábať veľa, ale len obmedzene rozhoduje o tom, kde vzniká a komu zostáva najväčšia časť pridanej hodnoty.
Ak Slovensko zaostáva za Českom či Nemeckom v produktivite, neznamená to, že slovenskí pracovníci sú príliš drahí, alebo, že pracujú málo, znamená to, že ekonomika nedokáže vytvárať a udržať dostatok aktivít s vysokou pridanou hodnotou. Aj strata niektorých zákaziek automobiliek preto nemusí súvisieť so mzdami, ale s investičnými rozhodnutiami, technologickou úrovňou výroby, logistikou či priemyselnou politikou štátu. Napokon, typickým príkladom je investícia automobilky Jaguar Land Rover, ktorá síce výrobný závod umiestnila pri Nitre, no výskumné a vývojové centrum vybudovala v Budapešti - čo je krásny príklad toho, ako sme investorovi dovolili postaviť výskumné stredisko inde ako u nás a ešte sme mu k tomu pribalili verejnú podporu (viac ako 125 miliónov eur). Práve vo vývojových centrách automobiliek sa totiž tvorí podstatná časť pridanej hodnoty, nie na montážnej linke.
A ak už spomíname stratu výroby niektorých modelov vo fabrikách v Bratislave či Trnave, treba povedať, že skutočné dôvody týchto rozhodnutí verejnosť, ani analytici spravidla nepoznajú. Napriek tomu sa opakovane objavujú tvrdenia, že za nimi stoja vysoké mzdové náklady. Takéto argumenty však automobilky používajú pri kolektívnom vyjednávaní nielen na Slovensku, ale aj v Španielsku, Portugalsku či Nemecku a Francúzsku. Ide o bežnú súčasť vnútrokoncernového tlaku na odbory a zamestnancov s cieľom obmedziť rast miezd a zvýšiť vyjednávaciu pozíciu manažmentu. V skutočnosti predstavujú mzdové náklady len marginálnu časť celkových nákladov automobiliek a rozhodnutia o umiestnení výroby jednotlivých modelov závisia najmä od produktovej stratégie koncernu, technologickej pripravenosti závodu, logistických väzieb, dodávateľskej siete, investičných stimulov či očakávaného dopytu na jednotlivých trhoch. Preto je veľmi odvážne vysvetľovať stratu konkrétnych „zákaziek“ predovšetkým rastom, alebo úrovňou mzdových nákladov.
Vysokovalifikovaní zamestnanci
Zuzana Múčka tvrdí, že ak vysokokvalifikovaného zamestnanca viac zdaníme: „Môže si stratu vyrokovať u firmy cez vyššiu hrubú mzdu, čo firme zvýši náklady a zníži priestor na investície.“ (zdroj)
Toto tvrdenie je viac ako pritiahnuté za vlasy. Mzdové náklady vyjadrené ako podiel na celkových nákladoch podniku sa na Slovensku pohybujú zhruba od 2 do 30 percent (podľa sektorov). V sektore „Odborné, vedecké a technické činnosti“ zhruba na úrovni 12 percent, takže tvrdenie, že vyššie zdanenie vysokokvalifikovaných ľudí „firme zvýši náklady a zníži priestor na investície“ je postavené na vode. Ak firme stúpnu náklady na zamestnávanie vysokvalifikovaných zamestnancov, ktorých práca zvyšuje produktivitu a pridanú hodnotu, pri reálne nízkych relatívnych mzdových nákladoch, tak to samo o sebe ešte neznamená pokles investícií. Tvrdenie, že vyššie zdanenie kvalifikovaných zamestnancov automaticky vedie k nižším investíciám, preto nie je podložené ani štruktúrou nákladov podnikov, ani skúsenosťami krajín s vysokou produktivitou, vysokými mzdami a omnoho výšim podielom mzdových nákladov na celkových nákladoch, ktoré spravidla investujú omnoho viac. Skôr ide o ideologický predpoklad než o záver vyplývajúci z dát.
Ako riešenie ponúka tzv. „špeciálne programy na prilákanie kvalifikovaných ľudí zo zahraničia“, pričom hovorí, že: „Takéto režimy majú napríklad Nemecko, čiastočne Francúzsko či Rakúsko.“ (zdroj)
V tomto prípade ide o pomerne paradoxný argument. Vo všetkých troch krajinách je zavedená výrazná progresivita dane z príjmov a zároveň patria medzi krajiny s najvyšším daňovým zaťažením v Európskej únii. Daňová kvóta vo Francúzsku, Rakúsku aj Nemecku dlhodobo presahuje 40 percent HDP, zatiaľ čo Slovensko sa pohybuje výrazne nižšie.
Úspech týchto ekonomík preto nemožno vysvetliť nízkymi daňami. Naopak, vysoké verejné príjmy im umožňujú financovať kvalitné univerzity, výskum, infraštruktúru či inovačné politiky, ktoré sú pre prilákanie a udržanie talentov minimálne rovnako dôležité ako samotné daňové úľavy.
Ak sú teda Nemecko, Francúzsko a Rakúsko príkladom hodným nasledovania, bolo by potrebné vysvetliť, prečo by Slovensko malo preberať práve ich daňové výnimky pre vybraných pracovníkov, ale nie širší model financovania verejných služieb, vzdelávania, výskumu, inovácií a verejných investícií, na ktorom sú tieto výnimky postavené.
Pracovný čas
Analytička RRZ pri komentovaní toho, ako dlho pracujeme, tvrdí, že: „Česi stále ostávajú na špici európskeho rebríčka, odpracujú asi o 150 hodín ročne viac ako my na Slovensku. A toto je ďalší faktor, ktorý prispieva k pomerne veľkému rozdielu v platoch.“ (zdroj)
Rozdiel medzi oficiálne v priemere odpracovanými hodinami medzi Slovenskom a Českom je približne 10 percent a rozdiel medzi zárobkami je približne 30 percent – čo nevyzerá na nejakú kauzalitu.
V rozhovore pre JOJ24 dokonca tvrdí, že za málo odpracovaných hodín na Slovensku je fakt, že: „u nás je viacej sviatkov, ktoré sú brané ako dni pracovného pokoja a výrazne väčší podiel PN alebo OČR, čiže to sú akoby hodiny, ktoré sa nevytvoria,“. (zdroj)
A následne dodáva, že: „Na druhej strane tohto rebríčka sú Nemci a Rakúšania ... a tam to nie je kombináciou toho, že by mali väčší počet sviatkov alebo PN a také veci, skôr je to tam o tom, že majú kratší ten štandardný pracovný čas,“. (zdroj)
Ekonomický výskum dlhodobo ukazuje, že vyššia produktivita nevzniká preto, že ľudia pracujú viac hodín. Naopak, najproduktívnejšie ekonomiky sveta – Nemecko, Rakúsko, Holandsko, Dánsko či Nórsko – patria zároveň medzi krajiny s najkratším pracovným časom. Produktivita rastie predovšetkým vďaka investíciám, technológiám, organizácii práce, kvalifikácii pracovnej sily a kvalite riadenia, nie vďaka dlhšiemu pobytu na pracovisku.
Aj samotná analytička priznáva, že Nemecko a Rakúsko patria medzi krajiny s nižším počtom odpracovaných hodín ako Slovensko. Ak by platila jednoduchá poučka „viac odpracovaných hodín = vyššie mzdy“, potom by Nemci a Rakúšania nemali patriť ku krajinám s najvyššími mzdami v Európe. A samozrejme Zuzana Múčka ignoruje fakt, že v Nemecku a Rakúsku majú pracujúci v priemere viac dní dovolenky ako na Slovensku.
Ak by bola rozhodujúcim faktorom samotná dĺžka času strávená v práci, najbohatšími krajinami sveta by boli Kolumbia, Mexiko a Portoriko. To však iné štatistiky produktivity ani životnej úrovne nepotvrdzujú. Skôr platí presný opak, najúspešnejšie ekonomiky dokážu vytvárať viac hodnoty za omnoho menej reálne odpracovaných hodín.
Zaujímavé je, že v posledných rokoch sa vo viacerých krajinách testovalo skracovanie pracovného času pri zachovaní výšky miezd. Výsledky z Veľkej Británie, Islandu či Španielska ukázali, že produktivita zostala zachovaná alebo dokonca vzrástla. Moderná ekonomika preto čoraz viac rieši otázku, ako pracovať efektívnejšie, nie ako pracovať dlhšie.
Ešte problematickejšie je vysvetlenie rozdielov v odpracovaných hodinách cez PN a OČR. Z údajov Sociálnej poisťovne síce vyplýva, že priemerná dĺžka jednej PN je na Slovensku dlhšia ako v Česku. To však samo osebe nehovorí nič o tom, koľko pracovných dní zamestnanci reálne vymeškajú počas roka. Analýza „Liečiť sa či neliečiť? Šetriť či nešetriť?“ ukazuje, že podľa údajov WHO slovenskí zamestnanci v priemere vymeškajú z dôvodu choroby menej dní ročne ako českí zamestnanci. Zároveň podľa údajov Eurostatu Slovensko v rokoch 2022 až 2024 vykazovalo dokonca najnižší podiel absentujúcich zamestnancov spomedzi porovnávaných krajín vrátane Česka, Rakúska, Nemecka a Slovinska.
Takže, z faktu, že priemerná PN na Slovensku trvá dlhšie, než v Česku, nemožno automaticky vyvodiť, že Slováci pracujú menej alebo že dokonca systém viac zneužívajú. Môže to rovnako znamenať, že na Slovensku je menej prípadov PN, ale sú závažnejšie a trvajú dlhšie.
Hľadať príčiny slovenského zaostávania predovšetkým v PN, OČR či sviatkoch preto znamená sústrediť sa na okrajový jav a odvádzať pozornosť od skutočných problémov – produktivity, investícií, inovácií a štruktúry ekonomiky.
Určitú opatrnosť si zaslúžia aj samotné medzinárodné štatistiky odpracovaných hodín, čo mimochodom potvrdzuje aj Zuzana Múčka, keď vo svojich rozhovoroch hovorí o údajoch Eurostatu v PPP. Údaje Eurostatu a OECD o odpracovaných hodinách vychádzajú prevažne z výberových zisťovaní pracovných síl a metodických prepočtov. Medzi jednotlivými krajinami existujú rozdiely vo vykazovaní nadčasov, samostatne zárobkovej činnosti, absencií, sviatkov či čiastočných úväzkov. Navyše, samotný počet odpracovaných hodín je agregovaný ukazovateľ, ktorý v sebe zahŕňa množstvo metodických predpokladov. Preto je veľmi riskantné vyvodiť z rozdielu niekoľkých desiatok či stoviek hodín za rok jednoznačný záver, že práve tento faktor vysvetľuje rozdiely v životnej úrovni medzi krajinami. Oveľa presvedčivejšie vysvetlenie poskytujú ukazovatele produktivity práce, technologickej úrovne ekonomiky, investícií do výskumu a vývoja, kvality verejných služieb či podielu domácej pridanej hodnoty.
Ešte zvláštnejšie je, že pri Nemecku a Rakúsku Múčka správne vysvetľuje nižší počet odpracovaných hodín kratším štandardným pracovným časom (zväčša dohodnutým v kolektívnych zmluvách). Pri Slovensku však túto logiku opúšťa a hľadá príčiny v PN, OČR či sviatkoch. Pritom Slovensko má v porovnaní s Českom výrazne vyšší podiel zamestnancov pracujúcich na zmeny, v noci a v nepretržitých prevádzkach, ktorí majú zo zákona kratší pracovný čas. Inými slovami, keď Nemci pracujú menej, je to znak vyspelej organizácie práce, keď Slováci pracujú menej, zrazu sa hľadajú sviatky a maródky. Takýto „meter“ pôsobí prinajmenšom nekonzistentne.
Verejný sektor, výdavky a škrty
Zuzana Múčka vo svojich rozhovoroch okrem iného tvrdí, že „vláda v zásade využívala celkom slušný rast, ktorý automobilky stále generovali, na to, aby zvyšovala mzdy vo verejnom sektore, čo malo následne vplyv aj na súkromný sektor“ (zdroj).
Pri verejných výdavkoch používa jazyk udržateľnosti a implicitne škrtov. Na otázku, čo by sa stalo pri zdvojnásobení platov učiteľov, lekárov a sestier, odpovedá: „Neutiahli by sme to“ (zdroj), hoci sama si musí byť vedomá prílišnej sugestivity samotnej otázky, pretože nikto nepožaduje, ani nesľubuje zdvojnásobenie platov učiteľov, lekárov a sestier. Ďalej taktiež tvrdí, že kompenzácie vo verejnom sektore za poslednú dekádu narástli o 2 až 3 pb. HDP a že rozpočet by také zvýšenie „jednoducho nezvládol“ (zdroj)
A zároveň na otázku „Ktoré profesie sú u nás dobre platené aj v porovnaní so zahraničím? Odpovedá: „Verejná správa. Za posledných desať rokov tam mzdy aj zamestnanosť rástli výrazne rýchlejšie a nemôžeme si to dovoliť. Tieto mzdy a zamestnanosť sú prakticky financované na dlh“ (zdroj)
Čo potvrdzuje aj pri komentovaní rastu miezd medzi rokmi 2012-2019, keď tvrdí, že: „mzdy rástli, ale ku koncu obdobia začali rásť výrazne rýchlejšie vo verejnom sektore než v súkromnom“ (zdroj).
Takéto tvrdenia však narážajú na jeden zásadný problém. Samotné dáta o raste zamestnanosti a priemernej mzdy vo verejnom sektore nehovoria nič o tom, čo sa v skutočnosti dialo so štruktúrou verejného sektora. Na tento problém upozornil aj Útvar hodnoty za peniaze (ÚHP), podľa ktorého významná časť nárastu počtu zamestnancov verejného sektora nebola spôsobená rastom počtu „úradníkov“, ale metodickou zmenou a preradením zamestnancov zdravotníctva, ŽSR a ZSSK zo súkromného do verejného sektora. Neskorší rast zamestnanosti verejného sektora bol navyše vo významnej miere tvorený práve zdravotníctvom.
Rovnako zaujímavé je, že obdobie, ktoré Múčka identifikuje ako čas výrazne rýchlejšieho rastu priemernej mzdy vo verejnom sektore, sa časovo prekrýva práve s týmto preradením veľkých skupín zamestnancov. Nie je preto vôbec samozrejmé, že vyššia priemerná mzda vo verejnom sektore odráža nadštandardný rast odmeňovania. Môže ísť aj o dôsledok zmeny samotného zloženia sektora, keď sa do štatistiky dostali profesie s odlišnou mzdovou úrovňou než mali pôvodné skupiny zamestnancov verejnej správy (napríklad lekári s vysoko nadpriemernými mzdami).
Ešte väčší problém predstavuje samotné porovnávanie priemernej mzdy verejného a súkromného sektora. Takéto porovnanie je metodologicky veľmi slabé, pretože ignoruje štruktúru pracovných miest, kvalifikáciu, vzdelanie aj profesijné zloženie zamestnancov. Verejný sektor zahŕňa najmä vysokoškolských pedagógov, učiteľov, výskumníkov, sudcov, zdravotníkov či špecializované technické profesie a v menšej miere pozície s nižšou kvalifikáciou. Porovnávať priemernú mzdu takto relatívne heterogénnej skupiny s priemerom celého súkromného sektora vrátane nízkokvalifikovaných profesií je približne rovnako presné, ako porovnávať priemernú mzdu IT špecialistov s priemernou mzdou všetkých zamestnancov v maloobchode a vyvodzovať z toho závery o „preplatenosti“.
Ak by sme chceli seriózne posúdiť, či sú zamestnanci verejného sektora platení nadštandardne, museli by sme porovnávať porovnateľné profesie, teda lekára s lekárom, IT špecialistu s IT špecialistom alebo ekonóma s ekonómom z oboch sektorov. Presne takto postupuje väčšina medzinárodných štúdií o mzdovej prémii verejného sektora. Porovnávanie jednoduchých agregovaných priemerov bez zohľadnenia kvalifikačnej štruktúry vedie skôr k mediálne atraktívnym záverom než k serióznej analýze.
A tu vzniká aj istý paradox. Zuzana Múčka je sama vysoko kvalifikovanou zamestnankyňou verejného sektora. Ak teda tvrdí, že rast miezd vo verejnom sektore je problémom a že tieto mzdy sú „prakticky financované na dlh“, logicky sa natíska otázka, či sa tento argument vzťahuje aj na analytikov RRZ. Znamená to, že aj rast ich platov si Slovensko nemôže dovoliť? Alebo by sme predsa len mali rozlišovať medzi rôznymi profesiami, ich kvalifikáciou, prínosom a situáciou na trhu práce? Ak platí druhá možnosť – a zrejme platí – potom by rovnaký princíp mal byť použitý aj pri hodnotení učiteľov, zdravotníkov, hasičov, výskumníkov či ďalších profesií vo verejnom sektore.
Žolíky?
Zuzana Múčka v jednom zo svojich rozhovorov ohľadom konvergencie Slovenska v rámci EÚ tvrdí, že: „miera participácie sa pohybuje na pomerne vysokých úrovniach okolo 76 percent a najväčší ‚žolík‘ v podobe naviazania dôchodkového veku na dĺžku života už bol použitý“ (zdroj).
Takéto tvrdenie však pôsobí zvláštne aj v kontexte jej vlastných argumentov. Len o niekoľko odsekov neskôr sama upozorňuje na „nízku participáciu rómskeho obyvateľstva“ (zdroj), potrebu vyššej participácie rodičov malých detí, preddôchodcov či seniorov, nízky podiel čiastočných úväzkov a potrebu systematickej riadenej migrácie. Ak teda existujú významné skupiny obyvateľstva, ktorých zapojenie do trhu práce je pod úrovňou Česka alebo priemeru EÚ, potom je otázne, prečo práve zvýšenie dôchodkového veku označuje za „najväčší žolík“.
Ešte problematickejšie je, že naviazanie dôchodkového veku na strednú dĺžku života prezentuje takmer ako kľúčový motor konvergencie. Sama pritom v tom istom rozhovore opakovane zdôrazňuje, že produktivita je výsledkom investícií do vzdelania, technológií, inovácií a aktivít s vyššou pridanou hodnotou. Poukazuje na nízke investície do výskumu a vývoja, slabú schopnosť priťahovať kapitál, odliv talentov či zaostávanie v inováciách.
Práve preto pôsobí paradoxne, keď za „najväčší žolík“ nepovažuje napríklad zvýšenie investícií do výskumu a vývoja na úroveň Česka, zásadnú reformu školstva, modernizáciu infraštruktúry alebo podporu sektorov s vyššou pridanou hodnotou, ale administratívnu zmenu výpočtu veku odchodu do dôchodku. Predĺženie pracovného života môže zmierniť demografické tlaky, samo osebe však nevytvára nové technológie, inovácie ani vyššiu produktivitu práce.
Navyše, diskusia o dôchodkoch sa v jej argumentácii redukuje takmer výlučne na počet ľudí na trhu práce. Úplne absentuje debata o daňovom mixe, diverzifikácii zdrojov financovania dôchodkového systému, zdaňovaní majetku, kapitálových príjmov či o tom, ako sa na financovaní starnutia populácie podieľa rast produktivity práce. Akoby jedinou odpoveďou na starnutie spoločnosti bolo pracovať dlhšie.
Napokon, samotný pojem „žolík“ je zavádzajúci. Naviazanie dôchodkového veku na dĺžku života nebolo žiadnym zázračným riešením, ktoré malo vyriešiť dlhodobé problémy slovenskej ekonomiky. Ak by ním bolo, Slovensko by dnes nemuselo zápasiť s rovnakými problémami, ktoré analytička sama pomenúva. S nízkymi investíciami, slabou inovačnou výkonnosťou, odlivom talentov, zaostávajúcim školstvom či nízkou pridanou hodnotou ekonomiky. Skôr než o „minutý žolík“ ide o jedno z mnohých technických opatrení, ktoré mohlo zmierniť dôsledky demografického vývoja, ale nedokázalo a ani nemohlo nahradiť skutočnú rozvojovú stratégiu krajiny.
Odliv mozgov
Múčka správne upozorňuje, že Slovensko stráca časť najtalentovanejších mladých ľudí. Sama hovorí, že „každý piaty maturant odchádza študovať do zahraničia, približne polovica sa už nevráti“ (zdroj) a za mimoriadne nepriaznivé považuje, „že odchádza viac než polovica najlepších maturantov z matematiky“ (zdroj). Ide o závažný problém, ktorý nemožno podceňovať.
Práve preto však prekvapuje, že pri riešeniach sa jej argumentácia presúva od odstraňovania príčin k manažovaniu dôsledkov. Na jednej strane správne pomenúva potrebu zlepšiť kvalitu vzdelávania, zvýšiť schopnosť ekonomiky vytvárať pracovné miesta s vyššou pridanou hodnotou a zastaviť odliv talentov. Na druhej strane medzi hlavné riešenia zaraďuje riadenú migráciu a špeciálne režimy na prilákanie pracovníkov zo zahraničia.
Takýto prístup však obchádza podstatu problému. Ak Slovensko stráca najmä budúcich vedcov, výskumníkov, lekárov, IT špecialistov či inžinierov, potom by logickým cieľom malo byť vytvoriť podmienky, aby títo ľudia neodchádzali alebo sa vracali späť. Náhradou za odchádzajúce matematické talenty totiž nie je automaticky dovoz pracovnej sily zo zahraničia.
Navyše, slovenská realita migrácie vyzerá inak než naznačuje táto argumentácia. Slovensko dnes vo veľkom nedováža výskumníkov, univerzitných pracovníkov či špičkových IT odborníkov. Najčastejšie prichádzajú pracovníci do priemyselných podnikov, logistických centier, stavebníctva, dopravy alebo služieb. Inými slovami, odchádzajú nám budúci absolventi vysokých škôl a výskumníci, ale dovážame najmä operátorov výroby, vodičov autobusov a kamiónov či manuálne pracujúcich.
To samozrejme neznamená, že zahraniční pracovníci nie sú pre ekonomiku prínosom. Znamená to však, že ide o riešenie iného problému. Migrácia môže krátkodobo zmierniť nedostatok pracovnej sily, ale sama osebe nevyrieši odliv najlepších študentov, nízke investície do výskumu a vývoja, slabú kvalitu školstva ani nedostatok pracovných miest s vysokou pridanou hodnotou. A neodstráni to ani nedostatočné využitie domáceho potenciálu (potrebu vyššej participácie rómskeho obyvateľstva, rodičov malých detí, preddôchodcov či seniorov, alebo nízky podiel čiastočných úväzkov).
Paradoxne, práve Múčka vo svojich rozhovoroch veľmi presne opisuje skutočné príčiny odlivu mozgov. Nízke investície do vedy a výskumu, nižšiu pridanú hodnotu ekonomiky, menší počet vývojových centier a nedostatočnú schopnosť vytvárať atraktívne kariérne príležitosti. Ak je diagnóza správna, potom by sa riešenia mali zameriavať predovšetkým na tieto príčiny, nie na ich následné „kompenzovanie“ dovozom pracovnej sily.
Čo dodať na záver?
Problém Zuzany Múčky nie je v tom, že by nepoznala dáta. Naopak. Problém je v tom, že im často pripisuje väčšiu výpovednú hodnotu, než v skutočnosti majú. V jej rozhovoroch sa opakovane stretávame s rovnakým vzorcom. Najprv veľmi presne pomenuje skutočné problémy Slovenska – nízke investície do výskumu a vývoja, slabú pridanú hodnotu ekonomiky, odliv talentov, nedostatočnú kvalitu školstva či slabú inovačnú výkonnosť. Keď však príde na riešenia, zrazu sa pozornosť presunie k daňovému klinu z práce, dôchodkovému veku, odpracovaným hodinám, vraj privysokým mzdovým nákladom alebo k dovozu pracovnej sily zo zahraničia.
Nie je to náhoda. Ide o spôsob uvažovania, ktorý je v časti súčasnej ekonómie pomerne rozšírený. Vychádza z matematických modelov, agregovaných ukazovateľov a medzinárodných porovnaní, no často stráca cit pre historický, sociálny a inštitucionálny kontext. Presne na tento problém upozorňuje aj ekonóm Vladimír Baláž zo SAV, keď kritizuje futuristické ekonomické modely umelej inteligencie: „Korinek a Lockwood nevysvetľujú, či a ako bude AGI opravovať tečúce záchody, poskytovať fyzioterapiu či sobášiť v obradnej sieni. Jednoducho bude robiť všetko. Takisto nepochybujú o tom, že majitelia AGI s nadšením prenechajú rozhodujúce podiely na svojom majetku vládam a občanom. Ich štúdia je pekným príkladom matematickej ekonómie, ktorá si nenechá kaziť radosť prízemnými detailmi z reálneho života“ (zdroj).
Práve tento typ „matfyzáckej ekonómie“ sa objavuje aj v argumentácii Zuzany Múčky. Keď sa Slovensko porovnáva s Českom, zrazu sa riešia odpracované hodiny, ale nie štruktúra ekonomiky. Keď sa diskutuje o produktivite, zdôrazňuje sa daňový klin, ale nie vlastnícka štruktúra ekonomiky, odlev ziskov alebo investície do výskumu a vývoja. Keď sa hovorí o odlive mozgov, riešením sa stáva dovoz pracovnej sily, nie odstránenie príčin, pre ktoré mladí ľudia odchádzajú. Keď príde na relatívne vysoké jednotkové náklady práce a vraj nezískané výrobné modely v slovenských automobilkách, tak namiesto závislého rastového modelu ekonomiky, investičnej stratégie štátu a nevýhodného postavenia nášho priemyslu v hodnotových reťazcoch sú problémom „vysoké mzdy“ a neprimerané požiadavky zamestnancov. A keď sa analyzuje verejný sektor, pracuje sa s agregovanými priemermi bez ohľadu na to, čo sa v štatistikách reálne skrýva.
Treba však dodať aj druhú stranu mince. Zuzana Múčka patrí k relatívne úzkemu okruhu slovenských ekonómov, ktorí sa neboja otvorene hovoriť o problémoch, ktoré bývajú pre politikov nepríjemné. Upozorňuje na nízke investície do výskumu a vývoja, odliv talentov, slabú inovačnú výkonnosť ekonomiky, demografické výzvy či zaostávanie školstva. V mnohých z týchto tém má pravdu a jej hlas je dôležitý aj preto, že zaznieva z prostredia verejnej inštitúcie, ktorá má významný vplyv na tvorbu hospodárskych politík. Práve preto je však potrebné diskutovať aj o tom, či z takto pomenovaných problémov vyplývajú aj správne závery a riešenia.
Slovensko skutočne čelí vážnym problémom a Zuzana Múčka ich mnohé pomenúva presne. Práve preto je škoda, keď sa diskusia o nich napokon opäť zúži na niekoľko stále sa opakujúcich receptov – nižšie zdanenie práce, viac odpracovaných hodín, vyšší dôchodkový vek alebo dovoz pracovnej sily. Takéto riešenia môžu mať svoje miesto v debate, no samy osebe nevysvetľujú, prečo Slovensko zaostáva, ani neposkytujú presvedčivú odpoveď na otázku, ako sa z pasce nízkej pridanej hodnoty dostať. Potrebujeme analytikov, ktorí budú rovnako dôslední pri interpretácii dát, ako sú dôslední pri ich zbieraní. Pretože ekonomika nie je matematická rovnica. Je to spoločenský systém, v ktorom majú čísla význam len vtedy, keď rozumieme aj svetu, ktorý sa za nimi skrýva.
