Keď za mnou nedávno prišiel syn s tým, že na sieti X koluje graf slovenských ekonómov rozmiestnených podľa osi ľavica–pravica a liberalizmus–konzervativizmus, najprv som sa zasmial. Potom som sa zasmial ešte viac, keď som tam našiel aj svoje meno.
loading...
...
Graf, ktorý nedáva zmysel
Nie preto, že ma tam kdesi niekto umiestnil. To je úplne irelevantné. Celý ten graf totiž pôsobil, akoby ho niekto zostavil ako kombináciu krčmovej politológie, algoritmu z TikToku a veľmi silného presvedčenia autora o vlastnej genialite.
Graf v konečnom dôsledku vytvorila Musková AI (Grok), zjavne na základe nejakého jednoduchého a nedomysleného promtu. Najmä os liberalizmus–konzervativizmus v prípade ekonómov nedáva prakticky žiaden zmysel. Čo znamená ekonomický liberalizmus? Kultúrny liberalizmus? Konzervativizmus v hodnotových otázkach? Konzervatívny fiškalizmus? Hayeka? Thatcherovú? Katolícku sociálnu náuku? Alebo odpor k cyklotrasám?
Ešte viac ma pobavilo samotné zloženie mien. Nejde o to, že by som sa cítil dotknutý – skôr naopak. Ak už niekto robí „mapu“ slovenských ekonómov, tak tam chýbali ľudia, ľudí, ktorí majú pre slovenské ekonomické myslenie oveľa väčší význam: Renáta Blahová, Brian Fabo, Michal Horváth, Ivan Lesay, Jozef Makúch, Anton Marcinčin, Brigita Schmögnerová, Lucia Šrámková, Zuzana Múčka, a mnohí ďalší.
A naopak, nie úsmevná, ale vlastne najsmutnejšia na tom je motivácia. Pretože „zostavovateľ“ grafu zjavne považoval za potrebné onálepkovať jednotlivých ľudí, namiesto diskusie a argumentov.
Byť či nebyť? Ekonómom...
A práve vtedy som spontánne vyprodukoval vetu:
„Veď ja ani nie som ekonóm.“
Na čo prišla pohotová odpoveď, že možno nie som ekonóm, ale evidentne som sa už stal influencerom. Čo je kategória, do ktorej ma úprimne desí byť zaradený (influencerská scéna prepáči). A tým sa vlastne začala zaujímavá debata.
Som ekonóm, alebo nie som? Nie preto, že by som sa ekonomike nevenoval. Ale preto, že sa pohybujem skôr v oblasti politickej ekonómie, ekonomickej sociológie a širších spoločenských súvislostí ekonomiky. Teda v disciplínach, ktoré mnohí „čistí“ ekonómovia občas považujú za niečo medzi aktivizmom, filozofiou, podozrivým sociálnym inžinierstvom a ideológiou.
Následne som však dostal zaujímavú pripomienku. Že ekonómom nie je človek preto, že vyštudoval odbor „ekonómia“. Ani preto, že chodil na ekonomickú univerzitu. A už vôbec nie preto, že na Slovensku radi nazývame „ekonómom“ každého účtovníka, auditora alebo človeka, čo vie pracovať s Excelom bez toho, aby si vymazal vzorce.
V západnom akademickom prostredí totiž dlhodobo platí oveľa širšie chápanie ekonóma:
„Ekonóm je spoločenský vedec, ktorý skúma, ako spoločnosti alokujú vzácne zdroje – pôdu, prácu, suroviny a kapitál – na produkciu, distribúciu a spotrebu tovarov a služieb.“
To je mimochodom definícia, ktorá je oveľa bližšia klasickému chápaniu politickej ekonómie než dnešnému stereotypu človeka v obleku, ktorý vie nakresliť regresnú krivku, vysvetliť Lafferovú krivku alebo odrecitovať desať dôvodov, prečo podľa neho minimálna mzda spôsobí okamžitý civilizačný kolaps. A samozrejme, každú spoločenskú otázku dokáže vysvetliť pomocou alegórií o neviditeľnej ruke trhu.
Ekonómia nie je fyzika
A práve tu sa dostávame k niečomu, čo je podľa mňa v slovenskej ekonomickej debate dlhodobo zanedbávané. Ekonomika nikdy neexistuje vo vákuu. Je vždy ukotvená v spoločnosti. Túto myšlienku pritom nehovoria len „nejakí marxistickí sociológovia z kaviarne“, ako bol napríklad Karl Polanyi (mimochodom, ten by sa s Marxom asi nezhodol na ničom), ale aj opačným názorovým spektrom rešpektovaní ekonómovia a nositelia Nobelovej ceny.
Jeden z najvplyvnejších liberálnych ekonomických mysliteľov 20. storočia Friedrich Hayek kedysi povedal dnes už legendárnu vetu:
„Nikto nemôže byť veľkým ekonómom, ak je len ekonóm.“
A pokračoval ešte tvrdšie:
„Ekonóm, ktorý je iba ekonómom, sa pravdepodobne stane problémom, ak nie priamo nebezpečenstvom.“
Hayek tým nemyslel, že ekonóm má vedieť trochu psychológie, aby bol zaujímavejší a úspešnejší na večierkoch. Myslel tým, že ekonomiku nemožno chápať bez histórie, sociológie, psychológie, práva, kultúry či filozofie. Pretože ekonomika nie je fyzika, ľudia nie sú atómy a spoločnosť nie je laboratórium.
Nobelisti, ktorým by slovenské „sociálne siete“ vysvetlili základy ekonómie...
Podobným smerom išli aj novší nobelisti. Napríklad Daniel Kahneman dostal nobelovú cenu za ekonómiu, hoci bol dokonca „len“ psychológ. Nobelovku dostal za to, že ukázal, ako iracionálne sa ľudia správajú pri ekonomických rozhodnutiach. Že ľudia nekonajú ako dokonale racionálne bytosti z učebníc mikroekonómie, ale podliehajú emóciám, strachu, stereotypom, skupinovému správaniu či kognitívnym skresleniam.
Ďalší nobelista Richard Thaler spochybnil „nespochybniteľné“ základné ekonomické zákony tým, že následne rozvinul behaviorálnu ekonómiu ešte ďalej a ukázal, že ekonomické rozhodovanie ovplyvňuje psychológia ešte viac, ako bol dovtedajší konsenzus. Thaler si v podstate postavil kariéru na dokazovaní, že tak populárny Homo economicus z ekonomických učebníc je približne rovnako realistický ako jednorožec z povestí a bájí. A nobelista George Akerlof otvorene tvrdil, že ekonómia musí čerpať zo sociológie a psychológie, ak chce rozumieť reálnemu svetu.
„Ekonómia“ ako poprevratové náboženstvo
To všetko je zaujímavé aj preto, že na Slovensku sú mediálne najviditeľnejší najmä tí ekonómovia, ktorí reprezentujú veľmi úzky typ ekonomického myslenia. Väčšinou ide o ľudí vychovaných v tradícii „čistej“ ekonómie, ekonometrie, modelovania, fiškálnych pravidiel, optimalizačných rovníc a grafov, ktoré vyzerajú veľmi múdro, keď majú dosť farebných čiar. Aby bolo jasné, ekonometria, štatistika či matematické modely sú dôležité. Problém nastáva vtedy, keď sa z nich stane náhrada reality a čistá ideológia. Problémom sa takýto prístup stáva, keď niekto začne veriť, že ekonomiku možno riadiť ako diferenciálnu rovnicu. Vtedy sa spoločnosť stáva prekážkou a nepríjemnou premennou, ktorá kazí elegantné modely a želané výsledky.
Nie náhodou sa jedným z najznámejších politických sloganov 90. rokov stalo heslo z kampane Billa Clintona:
„Je to o ekonomike, hlupák.“
Samotná veta pritom nebola problémom. Problém nastal vtedy, keď ju časť ekonomických a politických elít začala chápať tak, akoby ekonomika bola všetko. Akoby spoločnosť, psychológia, kultúra, medziľudské vzťahy, dôvera či sociálna stabilita boli len nepodstatné vedľajšie efekty trhu.
Mnohí z tých vyššie zmienených „čistých“ ekonómov sú zároveň intelektuálne odchovaní na neoliberálnych ekonomických teóriách 90. rokov, ktoré po páde socializmu pôsobili takmer ako nové náboženstvo. Deregulácia, privatizácia, liberalizácia a predstava, že trh vyrieši prakticky všetko, sa prezentovali ako univerzálne a vedecky nespochybniteľné pravdy.
Problém je, že veľká časť týchto dogiem postupne narazila na realitu podobne tvrdo ako mnohé centrálne plánované experimenty pred nimi. Finančná kríza v roku 2008, rast nerovností, zadlženosti domácností, regionálnych disparít, sociálnej frustrácie či nedôvery v demokraciu, ale aj neustále preteky ku dnu ukázali, že spoločnosť nemožno redukovať na excelovský model a človeka na racionalizujúci algoritmus maximalizujúci úžitok.
Matfyzácki ekonómovia
Nedávno som sa stretol aj s ironickým označením „matfyzácki ekonómovia“, ktoré pomenúva ekonómov neberúcich do úvahy nič iné, len čísla, regresné modely, zložité ekonometrické výpočty a elegantné grafy, no často zabúdajú, že ekonomika je ukotvená v spoločnosti. Že ľudia nekonajú dokonale racionálne. Že spoločnosť nie je excelovská tabuľka. Že mocenské vzťahy, emócie, dôvera, identita, kultúra či sociálne konflikty nie sú „rušivé premenné“, ale podstata ekonomiky.
Stačí sa pozrieť na finančné bubliny, paniky, volebné správanie, spotrebiteľské rozhodnutia alebo zadlžovanie domácností. Keby boli ľudia dokonale racionálni, polovica modernej ekonomickej literatúry by vôbec neexistovala a dnes by sme tu mali len trh, jeho neviditeľnú ruku, blahobyt a mier... Aká krásna nerealistická utópia, však?
Aj tie najzákladnejšie ekonomické poučky majú totiž iba obmedzenú platnosť. Fungujú v určitých podmienkach, pri určitých predpokladoch a v určitých spoločenských kontextoch. Ak sa z ekonomiky odstráni človek, spoločnosť a sociálne vzťahy, vznikne síce elegantný model, ale často veľmi zlý opis reality. A občas aj veľmi nebezpečný.
Pritom ekonomické modely, ktoré ignorujú človeka, majú zvláštnu tendenciu skôr či neskôr naraziť na realitu. Zväčša veľmi tvrdo. Niekedy finančnou krízou. Niekedy rastom extrémizmu a polarizácie. Niekedy rozpadajúcou sa dôverou v demokraciu a rozpadom spoločenskej dôvery.
Preto ma ten „twitterovský“ graf vlastne potešil. Nie preto, že tam bolo moje meno. Ale preto, že mi pripomenul, ako absurdne úzko si na Slovensku stále predstavujeme ekonómov a ako vnímame ekonómiu.
A ako odpovedať na otázku, či som ekonóm? Úprimne? Je mi úplne jedno, či ma niekto považuje za ekonóma alebo nie. Pretože dôležitejšie než nálepka „ekonóm“ je otázka, či človek rozumie aj spoločnosti, o ktorej hovorí. Problémom v takom prípade nie je nedostatok grafov, ale nedostatok ľudí v tých grafoch.
