Ad: Budeme jesť o 60 percent menej červeného mäsa? (Starí utopisti v novom šate)
Nie je nič zlé na tom, ak niekto kritizuje autorov okolo Thomasa Pikettyho a ich Global Justice Report, práve naopak. Dokument, ktorý sa pokúša načrtnúť možné smerovanie svetovej ekonomiky do roku 2100, si kritickú diskusiu nepochybne zaslúži. Možno polemizovať s ich predpokladmi, metodikou, realistickosťou navrhovaných opatrení či politickou uskutočniteľnosťou. Takáto diskusia by bola nielen legitímna, ale aj potrebná.
Problém komentára analytika INESS však nespočíva v tom, že s Pikettym a kol. autorov reportu nesúhlasí. Problémom je spôsob, akým svoju polemiku vedie. Namiesto vecnej analýzy metodiky reportu či jeho empirických východísk sa autor uchyľuje k zosmiešňovaniu vybraných scenárov, vytrhávaniu jednotlivých čísel z kontextu a historickým analógiám, ktoré čitateľa emocionálne naladia ešte skôr, ako sa zoznámi s obsahom kritizovaného dokumentu. Výsledkom je polemika skôr s vlastnou predstavou o práci Pikettyho a kol. než s tým, čo sa v nej skutočne píše.
Príznačný je už úvod komentára, autor pripomína Henriho de Saint-Simona a Charlesa Fouriera, zdôrazňuje ich najbizarnejšie predstavy a následne vytvára dojem, že Thomas Piketty je ich modernou verziou. Takáto paralela síce pôsobí efektne, historicky je však veľmi povrchná. Saint-Simon ani Fourier neboli „socialistami“ v dnešnom zmysle slova. Pôsobili desaťročia pred Marxom a Engelsom, ktorí ich až neskôr zaradili medzi tzv. utopických socialistov, aby sa od ich prístupu sami odlíšili ako predstavitelia tzv. „vedeckého socializmu“.
Omnoho podstatnejšie však je, čo títo myslitelia znamenali. Ich význam nespočíval v tom, že svetu zanechali presný návod na budúce usporiadanie spoločnosti. Rovnako ako Platón, More, Campanella či Bellamy ukazovali predovšetkým to, že existuje alternatíva k existujúcemu poriadku. Veď aj zrušenie otroctva, všeobecné volebné právo, osemhodinový pracovný čas či sociálne poistenie boli vo svojej dobe označované za nerealizovateľné utópie. Saint-Simon navyše patril medzi prvých mysliteľov, ktorí uvažovali o období prechodu medzi starým a novým spoločenským poriadkom – o tom, čo dnes označujeme pojmom interregnum. Nesnažil sa napísať technický manuál budúcnosti, ale pomenovať smer, ktorým sa spoločnosť môže uberať po zániku starého poriadku – v jeho prípade to bol feudalizmus.
Ak by sme používali rovnaký meter ako autor komentára, za utopistov by sme museli označiť aj „otcov" tzv. Washingtonského konsenzu. Aj oni predkladali veľmi konkrétnu víziu budúcnosti: liberalizácia, privatizácia, deregulácia, nízke dane a slabší štát mali automaticky priniesť prosperitu pre všetkých prostredníctvom trickle-down economics. Po štyroch desaťročiach však empirické dáta ukazujú rast nerovností a rastúcu koncentráciu bohatstva. Aj OECD, MMF či Svetová banka dnes upozorňujú, že vysoká nerovnosť predstavuje ekonomický problém, nie riešenie.
Najväčší problém komentára však prichádza pri kritike Pikettyho a kol., autor opakovane zamieňa normatívny scenár za plán centrálneho riadenia sveta. Modelovanie možného vývoja interpretuje ako návod na organizovanie života jednotlivcov, vyberá jednotlivé čísla – napríklad spotrebu červeného mäsa – bez vysvetlenia metodiky a používa ich ako predmet zosmiešňovania. Ide o učebnicový príklad vytvárania slamenného panáka – polemizuje sa s tvrdením, ktoré report v skutočnosti nepredkladá.
Rovnako problematické je prirovnanie Pikettyho k Fourierovi. Nejde o vecný argument, ale o argument založený na asociácii – najprv sa vytvorí obraz bizarného utopistu a následne sa prenesie na súčasného autora bez preukázania skutočnej podobnosti ich prístupov. Čitateľ sa zároveň nedozvie, že Global Justice Report je explicitne prezentovaný ako scenár založený na určitých hodnotových predpokladoch, nie ako predpoveď budúcnosti ani plán na zavedenie svetovlády.
Takáto polemika síce funguje ako novinový komentár, odbornú diskusiu však neposúva. V čase klimatickej zmeny, rastúcich nerovností, technologickej transformácie a geopolitických otrasov potrebujeme viac sporov o dátach, metodikách a ekonomických modeloch – a menej ničenia slamených strašiakov či návratov k receptom deväťdesiatych rokov, ktoré sa samy často ukázali ako utopická predstava, že trh vyrieši všetko sám. Ak chceme viesť serióznu debatu o budúcnosti, mali by sme od autorov aj ich kritikov vyžadovať rovnaký štandard argumentácie.
Poznámka: Redakcia SME sa rozhodla neuverejniť túto odpoveď na komentár v sekcii komentáre.
