Tak sa pokúsme pozrieť na tento fenomén trochu podrobnejšie.
Čo to vlastne tá sociálna práca je?
Sociálna práca je vedný odbor a zároveň i profesia. O sociálnej práci, ako o vednom odbore sa hovorí približne od roku 1900, kedy vznikli prvé školy, niektoré z nich fungujú dodnes - napríklad Newyorská filantropická škola založená v roku 1898 (dnešná škola sociálnej práce Kolumbijskej univerzity USA).
Ako profesia sprevádza sociálna práca ľudstvo v podstate od nepamäti a dnes je označovaná pojmom pomáhajúca (profesia). Či už to bola rodinná a kmeňová vzájomná podpora a pomoc v prehistórii, alebo neskôr jej prepracovanejšie formy, až dodnes, kedy sociálna práca zasahuje do skoro všetkých sfér ľudskej činnosti.

Starostlivosť o deti, o dospelých o dôchodcov, o týraných, o postihnutých, o nezamestnaných, o sociálne vylúčených, o závislých, o nevzdelaných, o obete zločinov a katastróf, atď, atď, atď. Existujú rôzne formy sociálnej práce, od práce s jednotlivcami, cez prácu so skupinami a komunitami, až po firemnú sociálnu prácu. Sociálna práca má mnoho podôb a cieľových skupín, takže vôbec nie je pravdou, že absolventi tohto odboru majú možnosť pracovať len ako sociálni pracovníci v štátnej správe, samospráve a v neziskových/dobrovoľnických organizáciach. Absolventi tohto odboru sa môžu uplatniť v súkromnej sfére napríklad aj ako personalisti, hlavne pri nábore zamestnancov, ako aj kariérnom i osobnom rozvoji zamestnancov (klientov), prípadne ako zamestnanci rozvíjajúci dnes tak cenenú a vyzdvihovanú spoločenskú zodpovednosť firiem.
Je sociálna práca naozaj nepotrebná?
Sociálna práca na Slovensku tvorí cca. 14% hrubého domáceho produktu, takže vôbec nejde o nejaký nepodstatný a nepotrebný odbor, pričom toto číslo "neobsahuje" celé spektrum hospodárstva na ktoré sociálna práca má vplyv len okrajovo.
V čom potom tkvie ten súčasný problém sociálnej práce na Slovensku?
Zvykne sa hovoriť, že množstvo absolventov sociálnej práce si vybralo tento odbor len kvôli tomu, aby mali titul. Netrúfam si hodnotiť, akému percentu z absolventov tohto odboru išlo prioritne o tento cieľ, no je na škodu veci, ak sa do jedného vreca s takto motivovanými absolventmi hádžu aj tí, čo tento odbor chceli a chcú študovať kvôli vedomostiam a chcú v tomto odbore aj pracovať.
Problémom v tomto prípade nie sú ani tak tí študenti, ktorí sa rozhodli ísť cestou ľahšieho odporu, ako skôr tie vysoké školy, ktoré takýto postup študentov nielen využili, ale hlavne podporovali. Vrabce na strechách si čvirikajú, že mnohé súkromné vysoké školy sa dali (stále dajú?) vyštudovať zaplatením školného.
Ak je to tak, tak potom základným problémom je školský systém na Slovensku, ktorý umožňuje takéto úlety a nie samotný odbor, ktorý si to zlízol.
Ale vráťme sa späť k sociálnej práci. Dokonca aj zamestnávatelia fungujúci v tomto odbore uprednostňujú absolventov sociálnej práce zo štátnych univerzít pred absolventmi zo súkromných vysokých škôl - čo asi mnohé naznačuje.

Mediálny tlak pomohol?
Mediálny tlak, ktorý sa v posledných rokoch rozpútal už sčasti pomohol, pretože počet študentov sociálnej práce začal klesať a nároky na študentov na súkromných školách vraj začali stúpať. Teraz už je potrebné doladiť len malé detaily.
Prvým detailom je problém ako napraviť pokazenú povesť odboru nielen v očiach verejnosti, ale hlavne v očiach zamestnávateľov. Toto bude najťažšia úloha sociálnej práce samotnej i akademickej sféry, pretože napraviť tak ťažko pokazené meno bude sizyfovská úloha. Kým sa prepracujeme k stavu aký panuje v Západnej Európe a v akom sa nachádzala sociálna práca počas prvej československej republiky, kde a kedy má(la) sociálna práca normálne a uznávané postavenie, potrvá ešte asi roky.
Druhým detailom, aj keď menej akútnym, bude otázka, čo s tisíckami absolventov tohto odboru, ktorí si nevedia nájsť prácu. Tento problém si už ale budú musieť vyriešiť sami absolventi, hlavne tí, čo mali dojem, že im titul zo sociálnej práce otvorí perspektívu napríklad v technickej oblasti - aj keď tí čo študovali tento odbor len kvôli titulu už svoju budúcnosť mali zväčša dopredu zabezpečenú. Najhoršie dopadli tí, ktorí tento odbor študovali z presvedčenia, vo svojom odbore sú odborníci, ale nemajú dostatok známosti a ostré lakte, aby si zodpovedajúcu a hladne dostatočne ocenenú prácu našli.
Tu znova narážame na základný problém, ktorý likviduje akýkoľvek pozitívny posun Slovenskej spoločnosti, na korupciu. Korupcia a rodinkárstvo sú všeobecne tolerované a podporované, čo má za následok fakt, že mnohé pracovné miesta neobsadzujú schopní ľudia, ale tí schopní všetkého a majúci známosti na správnych miestach.
Osobnosti sociálnej práce:
Československo
T.G. Masaryk (prvý prezident ČSR, sociálny reformátor) a jeho dcéra Alice Masaryková (zakladateľka Československého červeného kríža a prvej Vyšší sociální školy v ČSR, Anna Berkovcová (zakladateľka dievčenských škôl a dievčenského skautingu), dr. Lev Winter (minister soc. vecí ČSR, zaviedol 8 h. prac. čas), Rudolf Jedlička (zakladateľ Jedličkova ústavu pro děti s tělesným postižením), Prof. MUDr. Jiří Dunovský, Dr.Sc. (pediater a reformátor starostlivosti o deti a týrané deti), RNDr. Marie Krakešová (priekopníčka soc. práce), Přemysl Pitter (kazateľ, pacifista, sociálny pracovník), Olga Havlová (charitatívna pracovníčka)
Zahraničie:
Otto von Bismarck (kancelár Nemeckej ríše a sociálny reformátor), Jean Henri Dunant (zakladateľ červeného kríža), Jane Addamsová (zakladateľka domu pre chudobných a prisťahovalcov), dr. Richard Clarke Cabot (pionier soc. práce), Elizabeth Freyová (zakladateľka soc. práce s väzňami), Mary Stewart (prvá medicínska soc. pracovníčka),
a mnohí ďalší...