Moji rodičia sú tí najlepší, akých si viem predstaviť. Napriek niektorým obdobiam (puberťáckym a tak ďalej), kedy som s tatkom vedela komunikovať len so slzami v očiach a s maminkou sme po sebe len vrieskali, moje dospievanie prebiehalo takmer bezbolestne. Vybojovala som si všetky nevyhnutné vojny: predĺženie večierky, dovolenie šoférovať auto bez dozoru (dva roky po tom, čo som dostala vodičák síce bolo trochu prehnane neskoro, ale neubudlo zo mňa), dovolenie ísť na festival, či pochopenie, že naozaj nie je nutné, aby som na víkend chodila z Bratislavy domov každučký týždeň. A dovolím si neskromne poznamenať, že zo mňa vyrástol relatívne zodpovedný, citlivý a schopný človek (aspoň zatiaľ to tak vyzerá, ale veď čas ukáže).
Teraz je v pubertálnom období môj milovaný mladší brat. Momentálne je u nás situácia dosť napätá. Až sa bojím chodiť na návštevy, pretože každá začína a končí hádkou o tom, čo má braček zakázané a čo dovolené. Čo zasa vyviedol a ako sa mu strašne krivdí.
Úlohy vo výchove majú naši zadelené nasledovne: tatko je ten prísny, zásadový, neústupčivý, so sklonom mať pravdu za každých okolností. Maminka je zasa tá, čo vždy prižmúri oko, čo sa svojho decka nehodného zastane, aj keby čo bolo. Akoby sa tak zaručovala istá rovnováha. Lenže mám taký pocit, že môj drahý (inak v rôznych smeroch úžasný a obdivuhodný brat) im trošku (dosť) prerastá cez hlavu. Neplatí na neho nič. Po dobrom ani po zlom. Niekedy mám chuť našim poradiť: „Kašlite na to, jeho to prejde.“ Lenže, to sa ľahko hovorí, horšie urobí. Najmä keď im na tom pubertálnom výrastkovi tak veľmi záleží. Samozrejme, že to nenechajú tak, veď chcú, aby z neho vyrástol zodpovedný a úspešný mladý muž.
Veruže im nezávidím. Nech sa snažím akokoľvek nejako vydumať stratégiu, ako ho prinútiť dodržať aspoň dvakrát za sebou hodinu určenú na návrat domov z pekelne vážneho pobytu „vonku“, alebo ako to urobiť, aby nemal v škole tak trochu problémy, neprichádzam na nič. Nepomohli zákazy, príkazy, vyhrážky, slzy, krik ani rozhovory typu: „Ahoj Brandone, nechceš si promluvit?“. Mňa osobne by to celé netrápilo až tak veľmi (pretože stále verím, že to vekom NAOZAJ prejde), keby sa naši kvôli nemu neustále nehádali, keby sa napätie v domácnosti nedalo krájať, keby tým oni dvaja toľko netrpeli.
Tatík, ktorý má vždy pravdu, tvrdí, že milý synátor maminkou manipuluje. Dôsledkom toho sa ho ona zastáva napriek tomu, že neustále sklamáva ich dôveru. Mamička zasa tatíčkovi vyčíta, že je tvrdý, nedemokratický a málo citlivý. Že v bráškovi tak vzbudzuje len vzdor a neadekvátne ho trápi. A takto to ide stále dookola a ja si len v duchu želám, aby z môjho malého brata bol už konečne dospelý chlap, ktorý si uvedomí, že jeho pochabosti (akokoľvek sú normálne, prirodzené, neškodné a u chalanov v jeho veku bežné) trápia ľudí, ktorým na ňom záleží najviac zo všetkých. A že keby ho nechali robiť si, čo chce, znamenalo by to, že ho majú takpovediac na háku. Áno, jasné, dobré tak akurát do nejakej sci-fi poviedky. Tak skoro ho neosvieti.
Ale čo robiť teraz v tejto chvíli? Ako pomôcť jemu, aby sa necítil ukrivdený, obmedzovaný, spútavaný a pateticky nešťastný (ako hrdina z diel autorov romantizmu) a zároveň ako to urobiť, aby boli rodičovia spokojní. Chce to asi len čas, trpezlivosť a nervy zo železa. Musím sa priznať, že mne už trpezlivosť tak trochu dochádza. Dokonca som sa pristihla, že sa prikláňam viac k tvrdšej verzií typu: stratíš dôveru/ príde sankcia. Mám totiž pocit, že model: aj keď robíš hovadiny, dáme ti to, čo chceš, aby sme ťa motivovali k lepším výkonom a k prijateľnejšiemu správaniu, jednoucho na intelektuálne a umelecky založeného bračeka nezaberá. Stále by chcel viac a viac. Neuvedomuje si, že za chyby sa platí. Nedokáže ani na chvíľku (pardon za výraz) držať hubu a krok, pretrpieť trest, snažiť sa získať naspäť ich stratenú dôveru, ukázať, že si zaslúži tie vymoženosti, o ktoré toľko bojuje.
Keď som dnes tento názor vyslovila, maminka sa na mňa zhrozene pozrela a preniesla: „No, len aby tebe tvoje deti neutiekli!“ To ma zarazilo. A odvtedy premýšľam. Možno som trúba, lebo na takéto myšlienky mám času dosť. Veď na potomkov nemám ešte ani len „zamiesené“, ale ja sa tej hryzavej myšlienky neviem zbaviť. Nechcem, aby moje deti odo mňa utiekli, keď na ne budem tvrdšia, nechcem tiež, aby mi niekedy skákali po hlave, aby sa stali deťmi ulice a nevedeli, čo je to zodpovednosť.
Ako na to? Ako nájsť tú správnu zlatú strednú cestu vo výchove? Ako to urobiť, aby raz odo mňa moje deti neutiekli?
