Silnú horkosť spomienky na dávnu bolesť ešte niekedy cítim. Keď nemôžem zaspať. Keď prší. Keď sa cítim sama. Sladkú príchuť pekných chvíľ si pripomínam, keď ráno pijem svoju kávu a z okna vidím, že svitá do jasného mrazivého dňa. Keď sa prechádzam sama Starým mestom. Keď sa zastavím pri lavičke na nábreží. Mix týchto chutí neprekryli ani nové zážitky a ľudia.
Nevedela som zahnať zmes pichľavo nepríjemných pocitov, ktorá ma v plnej sile zvykla prepadnúť nepripravenú v najrôznejších a nie vždy príjemných situáciách. Až doteraz. Nie, ona nezmizla. Len otupela. Len mi už nedrása chuťové poháriky tak ako predtým. Zostala niekde vo mne, tak ako spomienka na chuť malinovky, akú mi robieval dedko, keď ešte žil. Nedefinovateľná. Nezabudnuteľná.
Zvláštne, ozveš sa, keď sa nešťastie a smútok v tvojom okolí akosi premnožil. Zvláštne, ako pekne sa vieme porozprávať. Až teraz. Je to tým, že nešťastie spája a pri jeho zdieľaní minulosť nemá miesta? Alebo je to tým, že už sme iní, ako vtedy? Alebo práve preto, že sme stále rovnakí?
Mám pocit, ako keby sme tým rozhovorom, v ktorom už nebolo výčitiek ani hnevu urobili akúsi hrubú čiaru za tým, čo ma ešte stále dokázalo naháňať v nočných morách. Za tým dôverne známym " Čo keby".
Tá čiara predstavuje akési abstraktné ukončenie. Oslobodzujúce ukončenie, ktoré so sebou prinieslo čokoládový pokoj. A ja mám chuť priniesť ti kilo pomarančov a dve kilá mandaríniek, uvariť ti čaj s medom, prikryť ťa, pohladiť po hlave a odísť. Len tak, bez očakávaní. Len tak, aby ti bolo lepšie.
