Pocítila som slobodu

Mám pocit, že môžem robiť všetko, čo sa mi zachce, bez pocitu viny, že by som mala robiť niečo iné. Môžem ísť hocikam, s hocikým a nemať zlé svedomie, pretože by som mala byť niekde inde, s niekým iným.Ešte nedávno som bola spútaná. Dobrovoľne. Myslela som, že som šťastná. A spútavala som aj jeho. Nechtiac, ale predsa. Neskôr sa povaha pút zmenila. Stala sa nimi bolesť, sklamanie, pocit straty, viny a samoty... Do kolónky vek si píšem zasa o rok viac. V deň D mi je smutno, padne aj pár sĺz. Aj na druhý deň. Ale na tretí sa smútok kamsi vytratí. Prídu za mnou priatelia. Sú milí. Neskôr trochu opití, ale stále sladkí. Odchádzajú až nad ránom.Ráno svieti slnko. Pred novým bytom nám kvitnú milióny sedmokrások a ja chodím okolo a kýcham. A keď mi okoloidúci sympaťák povie: „ Na zdravie.“ S úsmevom poďakujem a usmievam sa ešte ďalších pár minút.Po dlhej dobe idem vláčikom k našim sama. Sama sa ťahám s ťažkou taškou. Vyzerám smiešne v saku a bielej košieľke, ako tak vlečiem tú obrovskú cestovku s logom F-1, ako s ňou bojujem a nakoniec ju úspešne premôžem. Skvelý pocit.V sobotu poobede vyjdem do záhrady. Azor sa mi opiera hlavou o nohu tak, ako to vie len on. Nadýchnem sa a....cítim slobodu.