PRVOTINA

Nemám rada január. Neznášam ten mesiac. Je chladný, pochmúrny, Vianoce dávno za nami, jar v nedohľadne... a v neposlednom rade, je to mesiac skúšok. Toho roku sa január a môj obvyklý splín akosi natiahol a trvá a trvá (tak dlho, tak dlho, tak „nááádherne“ dlho). Prebudila som sa do tretej tretiny februára a mám stále januárovú náladu. Je to snehom? Čľapkanicou? Mám to zvaľovať na Busha, či na Superstar? (Nemohla som si odpustiť spomenúť „dôležité udalosti dnešných dní", ako pomôcku pre budúce generácie, ktoré sa tak budú môcť pri čítaní lepšie zorientovať v čase a priestore.) Hlavnou príčinou asi bude fakt, že toto skúškové mi akosi nevychádza. Teda, aby ste to zle nechápali, nie som síce žiadny premiant, ale ani nejaký prvotriedny flákač. Všetky skúšky hotové, až na jednu. Prvý termín nevyšiel, opravný bude bohviekedy, resp. keď bude mať pani skúšajúca profesorka čas, a nový semester už začal. Asi si vravíte, že čo už je toto za dôvod na depku? Mi hovorte!!! Viem, trápne. Ale nemôžem si pomôcť. Oveľa lepšie by sa mi spomínaná prekérna situácia znášala, keby už začalo vykukovať slniečko, ktoré by mi zasa pobodkovalo tvár. Keby ma už o ôsmej večer nebralo na spánok, pretože deň už je o tomto čase dávno vo svojej tmavšej časti. Keby som nemala permanentnú nádchu. Keby ľudia boli k sebe milí a ohľaduplní. Keby som zlosť, ktorá ma pochytí pri pomyslení na všetky tie strašné krivdy, ktoré sa mi momentálne dejú (fňuk-smrk), mohla vybehať a vyskákať na čerstvom vzduchu. Ten by však mohol byť o niečo menej čerstvý, aspoň tak, aby som neriskovala zápaly chúlostivých orgánov.Uznávam, prejavila som sa teraz ako nemožná ufrflaná ženská plná sebaľútosti. No a? Mám na to nárok, veď je február. V marci bude lepšie, a ten je už za dverami.