Stolová story, alebo Nezáleží viac na tom s kým, ako kde?

Nedá sa prepočuť, o čo ide. Rezervoval si stôl pre ôsmich. VYSLOVENE žiadal tamten stôl vzadu, pri ktorom momentálne obedujú tí Nemci. Čo na tom, že rovnaké guľaté a hlavne prázdne stoly sú tam ešte tri? Oni pri inom stole sedieť nebudú. Snažím sa tam nepozerať, ale nedá sa. Mužík gestikuluje, ako keby chcel oznámiť prinajmenšom príchod armagedonu v budúcich piatich minútach. Mám pocit, že ho každú chvíľku porazí. Fučí, prechádza sa po miestnosti ako hladný lev v klietke. Nechce počuť čašníkove ospravedlnenie a ponuky na iný stôl.

K nášmu stolu prichádza milá čašníčka, odnáša vybielené taniere a pýta sa, či si ešte niečo dáme. Chcem si objednať kafíčko, keď v tom príde k nášmu stolu spomínaný nasrdenec a začne na ňu ziapať: „Pani, ako sa to mohlo stať? Čo si to o sebe myslíte? Ako ste to mohli tak dokašľať? Vysvetlite mi to!“ Ona ho s milým úsmevom odbije: „Momentíček, hneď sa vám budem venovať.“ Dokončíme objednávku. Fučiaci chlapík ju prenasleduje až k baru. Stále dookola opakuje: „ Ste neschopní, čo si to dovoľujete! Ja som chcel TEN stôl!!! Nemôžete ich presunúť?“ Čašníčka sa ospravedlňuje a snaží sa mu vysvetliť, že to jednoducho nejde, že urobili chybu a zarezervovali iný stôl, ktorý je rovnako dobrý ako ten, ktorý chcel chlapík pôvodne. Chybu uznáva, ale stolujúcich zákazníkov presúvať nebude. On ani počuť! Teraz neviem, či je nejakým prudkým vyznávačom feng šuej (či ako sa to píše) a či pre svoju vnútornú pohodu (ktorú si však v jeho prípade nedokážem predstaviť) potrebuje papať práve v tom konkrétnom rohu miestnosti, alebo má k tomu danému stolu vytvorený nejaký blízky citový vzťah. Iný dôvod takejto premrštenej reakcie mi naozaj na rozum neprichádza.

Vošla nejaká mladšia žena, vyzerá ako jeho dcéra. Cirkus začína nanovo. Chlapík sa vytočí do ešte väčšej nepríčetnosti. Ziapaním jej vysvetľuje TÚ NEHORÁZNOSŤ. Žena mu čosi povie, berie do ruky telefón, niekam volá a ťahá mužíka von z reštaurácie. Ten si ešte neodpustí zúfalý hysterický výkrik na čašníka: „Ste neseriózny chlap, to som si o vás nemyslel...“ posledné slová zanikajú v ruchu ulice a v reštaurácií sa opäť rozhostí nedeľné pohodičkové ticho.

Viem pochopiť, že situácia mužíka nahnevala. On sa chudák tešil práve na ten svoj stôl a oni, hnusáci, mu ho nerezervovali. Možno mal ešte k tomu zlý deň. Možno mal stres z vianočných nákupov. Možno mal stres z niečoho iného. Je to však dôvod na to, aby si skoro spôsobil kolaps? Na to, aby otravoval aj stolujúcich zákazníkov? Je toto dôvod na to, aby sebe aj iným pokazil chuť aj deň? Naozaj je také ťažké povzniesť sa nad to, že všetci sme len ľudia a robíme chyby? Nebolo by lepšie vyjadriť svoje sklamanie, či nespokojnosť okamžitým odchodom, než hysterickým ziapaním a urážaním personálu? Nemali by sme byť skôr vďační za to, že si môžeme dať spicha s rodinou a niekde vonku sa dobre v pohode najesť napriek tomu, že nebudeme sedieť pri našom obľúbenom stole? Nebolo by lepšie tešiť sa z toho, že nemusíme po obede umývať riad? A koniec koncov, nejde viac o to s kým sedíme, ako kde sedíme?